New Life (FF Niall Horan)

36. časť

Pred vchodom do nemocnice stála banda paparazzov. Niall ma pred nimi varoval ale nečakala som, že budú až takí dotieraví. Ocko bol od nervov celý bez seba. Šťastie,že tu je mamka, keby ho neupokojila bola by som si viac ako istá, že by aspoň jednému z nich vylepil.
„Čo budeme robiť? Nemám tu ochranku.“
Hulákal po nás.
„No tak pôjdeme, snáď nás nezabijú.“
„Natally, teraz nie je čas na žarty.“ Okríkol ma.
„OMG.“ Nepočúvala som ho. Chcela som byť urýchlene doma a bolo mi jedno ako to bude. Odtrhla som sa od nich, vybrala slnečné okuliare z kabelky, nasadila si ich a zavolala som si taxík. Otvorila som dvere a ako inak spustila som spŕška otázok. Mohla som si myslieť, že ma spoznajú. Mala som pocit, že sa z toho kolobehu nedostanem. Len čo som uvidela taxík, rýchlo som do neho nasadla. Povedala adresu a čakala na to kedy budem stáť pred naším domom. Začula som mobil. Bola to mama. Prv som to nechcela zodvihnúť, tak ma však napadlo, že by mi mohla zrušiť relax a išla by som s nimi.
„Áno mami?“
„Kde si sa vytratila?“
„Už som na ceste domov.“
„Ako?“
„Objednala som si taxík.“
„Ty ideš na taxíku?“
„Ako by to nebolo jedno, aspoň som skôr doma ako vy.“ Položila som jej.
Tie jej histerické záchvaty. Taxík mi zastavil pred domom kde som mu dala peniaze. Nehorázna cena, šťastie, že mám šoféra. Neskôr si spravím vodičák určite aj ja.
Bránu som mala ako inak zatvorenú. Musela som volať Rosalli aby mi ju otvorila.
„Slečna a rodičov kde máš?“ Opýtala sa ma.
„Už sú na ceste.“ Odpovedala som.
Simon ( náš šofér) nebol doma, teda bol zamestnaný odvozom rodičov. Práve vtedy keď ho potrebujem najviac nie je tu. Ťažký kufor som musela vyvláčiť po schodoch až do mojej izby. Zase ten stereotip. Predsa to len nebolo také super ako s Niallom na chate.
Moja izba bola dosť zábavná. Hemžilo sa v nej mnoho farieb. Vybrala som si to tak sama, nechcela som sa v nej cítiť ako úbožiatko aspoň tie farby ma trochu rozveselili. Ako som išla položiť kufor všimla som si, že na stole mám akýsi papier. Keď som pristúpila bližšie zistila som, že je to list.
„Ja mám list?“ V dnešnej dobe sa listy už moc neposielajú, tak som bola veľmi zvedavá od koho vlastne je. Na zadnej strane však bola napísaná moja stará adresa. Hneď mi došlo, že to bude od babky alebo kamošiek. Sadla som si k oknu kde mám malý gaučík, natiahla nohy ( Konečne po dlhej dobe) a začala rozbaľovať obálku.
..
„Ahoj, Natalia.
(Na Slovensku ma tak volali, keď som prišla do Anglicka zmenila som si to na Natally.)
Už si sa nám neozvala ani nevieme ako dlho.
Ako sa máš? Aké je to bývať v Londýne? Škola? Ako prázdninuješ? My sa tu máme výborne, celkom všetko nám klape. Minule sme boli na kupku, poviem škoda, že si nebola s nami. Boli tam takí fajn chalani. Zarozp
rávali sme sa spolu a dokonca, že si s Nik jeden aj vymenil Fb. Dosť o nás. Videla sme ťa na nete. Teda presnejšie na stránke FAN PAGE 1D. Vážne chodíš s Niallom? Ty máš teda šťastie. Hovorila si,že určite nebudeš mať to šťastie aby si sa s nimi vôbec stretla a vidíš, dokonca aj s jedným z nich chodíš. Strašne ti závidíme ako rady by sme prišli za tebou a vystískali ťa, moc nám tu chýbaš. Hlavne to tvoje šaškovanie.. Ozaj Matila do mňa stále hučí, že mám napísať či neprídeš k starým rodičom na pár dní. Určite by sa veľmi potešili a my by sme sa konečne vyrozprávali.
Čakáme na odpoveď.
S pozdravom Nik,Matila a Marry. [:*]
(Takéto sme si dali prezývky.)
Pri dočítaní poslednej vety sa mi zase spustila slza po tvári. Odkedy som v Anglicku väčšinou plačem. Strašne ma dojalo to ,že si na mňa spomenuli. Aj mne chýbajú tie nekonečné srandy s nimi. Určite im na to musím odpísať. Pri písaní listu sa mi hlavou premietali všetky spomienky z detstva. Jeden čas som sa smiala a druhý čas zase plakala. Dosť ma to rozcitlivelo, strašne ma prekvapili. Keď som dopísala list napísala som adresu a išla ho dať Rosalli aby ho čo najskôr poslala. Dole v obývačke už sedeli rodičia a hrali sa s Emou, ktorá im stále plakala.
„Ukážte mi ju.“ Zobrala som ju na ruky.
„Ty si ale vyrástla.“ Nehovorila som to spontánne, ona ozaj dosť vyrástla.
Vykúlila na mňa tie jej veľké modré očká, ktoré mimochodom mala určite po mne. Neviem čím to bolo ale v mojich rukách sa konečne upokojila a prestala plakať.
„Neviem ako to robíš, ale vždy je vieš ukľudniť iba ty.“ Začala mamka.
„Nechceš si ju tu nechať. Keď pôjdeme s ockom preč?“
Moc mi to nezapasovalo do plánu, ale čo neurobím pre milovaných rodičov.
„Môže tu ostať, aspoň sa nebudem nudiť, a kedy odchádzate?“
„To je super, zajtra ráno sa pobalíme a letíme preč.“
Yééés.! V duchu som tancovala, už len 1 deň a uvidím Nialla.
„A kedy sa vrátite?“
„Ideme len na pár dní.“
Pár dní, to je koľko?“ Potrebovala som vedieť ako dlho si môžem užívať život.
„3 alebo 4 dno, a ozaj čo si podávala Rosalli?“
„To nieje veľa.. List.. Kamošky mi písali, tak som im hneď odpísala.“
Mala si tam iba jeden list?“
„Áno, prečo?“
„Lebo tu je ešte jeden.“ Podala mi do ruky ďalší..