The one, who has suffered the most [HP Fanfiction]

6. Zelená a strieborná

„Život je vlastne jednoduchý a skomplikuje sa len tým, že sami na komplikovanosti trváme." (Konfucius)

Azkaban bol neutešené miestečko. Síce v ňom už roky rokúce neboli dementori, predsa len to bolo väzenie uprostred mora. Aj na Draca Malfoya vplývala tá temnota, ktorá v tomto mieste pôsobila. Smútok, strach, nešťastie. Nič pekné mu neprichádzalo na um, čo bolo zvláštne, keď pominul fakt, že tam už naozaj nie sú dementori.

Beznádej.

Kráčal tmavými cestičkami, musel predložiť svoj prútik, musel sa legitimovať a až potom mohol navštíviť svojho otca.

„Vrátil si sa..."

„Nuž vyzerá to tak," prikývol Draco a hľadel na otca, ktorého nevidel päť rokov. V podstate sa ani toľko nezmenil. Luciusa už hneď na začiatku väzenie zmohlo. Schudol, jeho vlasy zošediveli a zmastneli. Lícne kosti mu vystúpili, akákoľvek farba z tváre mu vybledla. Pery mal ohryzené a suché. Zuby zhnité a na rukách mal výrazne žily. „Určite si počul tie novinky o novom Temnom pánovi."

„Počul," prikývol Lucius. „Preto si sa vrátil, však?"

„Prirodzene si tá banda dementov nevie poradiť bezo mňa," odvetil mu Draco a oprel sa na stoličke, na ktorej sedel. Lucius nepatril medzi prísne strážených väzňov, preto mohol prijímať aj bežné (rodinné) návštevy. Samozrejme, že jeho ruky zdobili putá.

„Máš na mysli svoju ženu?"

„Aj ju," prikývol Draco. „Povedz mi otec, čo o tom vieš?"

„Som v Azkabane, Draco, čo by som o tom mohol asi vedieť..."

„Dobre, viem, že sa tu šepkajú veci..."

„Ak hľadáš smrťožrúta na slobode, ktorý by za to mohol byť zodpovedný, tak si tu zle, Draco. Tu nikto slobodný nie je, aby mohol naplánovať niečo takéto. A Voldemort je určite mŕtvy. To sám dobre vieš," vravel Lucius a rukou sa dotkol svojho temného znamenia. Už roky rokúce nepálilo, ale ani úplne nezmizlo.

„Nie som hlupák, otec," povedal Draco vážne. „Samozrejme, že viem, že Voldemort je mŕtvy. Ale medzi jeho bývalými stúpencami sa môže kadečo šepnúť."

„Žiaľ, Draco, ja nič neviem," pokrútil jeho otec hlavou. „Viem iba toľko, že mnohí tu sa tešia. Akákoľvek vidina zla a Voldemortovych cieľov ich napĺňa predstavou, že by sa mohli dostať von. Mňa však nie a ani tomu neverím. Zlo, ktoré sa rodí, nemá s Voldemortom nič spoločné a preto ho jeho bývalí stúpenci nezaujímajú. Minimálne tí, ktorí sú pochovaní v tomto väzení."

Draco dal otcovi za pravdu. To, čo hovoril dávalo svoj zmysel, ale predsa len sa nemohol zbaviť pocitu, že niekto z bývalých smrťožrútov by mu mohol dať nejaké odpovede. Ale za kým by mal ísť? Na tupohlavého Yaxleyho náladu nemal. Lestrangeovi by najradšej venoval smrtiacu kliatbu. A tak mu ostával iba Dolohov, ktorý nebol práve príjemný človek. Draco z neho mal celkom rešpekt a áno, vo svojom vnútri si musel priznať, že to bol veľmi obávaný smrťožrút a nechcel by ho stretnúť na ulici. Našťastie tu je Dolohov v prísne stráženej cele. Draco veľmi dobre vedel, že niektorí smrťožrúti boli ďaleko horší ako Voldemort. Spomenul si letmo na svoju drahú tetušku.

Poprial otcovi pekný pobyt a potom požiadal strážnika, aby ho zaviedol za Antoninom Dolohovom. Draco kráčal s hlavou hore, snažil sa potlačiť svoj strach z rozhovoru s Dolohovom, ktorý by si zaslúžil napľuť do tváre.

Dolohov ležal v cele a niečo okolo neho neznesiteľne páchlo. Draco usúdil, že to bude zrejme samotný obyvateľ cely.

„Čo tu chceš, Malfoy?" prihovoril sa mu Dolohov, ale nenamáhal sa vstať, iba na neho upriamil svoje tmavé oči.