The one, who has suffered the most [HP Fanfiction]

16. Brilantná myseľ

„Srdce má svoje dôvody, o ktorých rozum nič nevie." (Blaise Pascal)

Keď sa Draco ráno prebudil, vôbec ho neprekvapilo, že Hermiona v spálni nebola a bolo mu nad slnko jasnejšie, že sa nenachádza ani nikde v dome. Vstal z postele a pohľad mu padol na jej nočný stolík. V podstate sa na ňom nič nezmenilo. Mala tam fotografie ich detí, nejakú knihu, ktorú práve čítala, jednu vonnú sviečku a vreckovky. Chýbala iba ich spoločná fotografia. Draco sa obzrel na svoj nočný stolík, na ktorom sa tiež nič nezmenilo. Bola tam lampa. Nikdy tam nič iné nemal. Načiahol sa a z nostalgie otvoril zásuvku na nočnom stolíku. Prekvapilo ho, že tam našiel nejakú knihu, ktorú čítal pred piatimi rokmi. Pár mincí a jednu kravatu. Zrejme to Hermiona zabudla upratať.

Draco to nijako zvlášť ďalej neriešil a rozhodol sa, že keď už noc strávil vo svojej milovanej spálni, tak toho využije a vykúpe sa vo svojej milovanej vani. Preto vošiel do kúpeľne a pohľad mu ihneď padol na umývadlo. Pretože v poháriku na kefky nebola iba tá Hermionina. Šokovane hľadel na svoju tmavozelenú kefku z pred piatich rokov.

Potom otvoril skrinku nad umývadlom. Jeho gél na holenie, jeho voňavka, sprchový gél, jeho veci. Nič nevyhodila. Aj keď to už dávno bolo po záruke. Draco zmätene hľadel do zrkadla a potom si pustil vodu vo vani. Chcel zo skrinky vytiahnuť čistý uterák a opäť narazil na svoj obľúbený. Pretože ani ten nevyhodila.

Všetko to tu vyzeralo, akoby tu naďalej býval. A pritom to bolo dlhých päť rokov, čo nie.

Keď sa vykúpal (a ako dobre mu to padlo) zamieril späť do spálne, aby preveril ešte jednu vec a zhodnotil fakt, že Grangerovej asi poriadne šibe. Alebo skôr fakt, že na neho nedokázala vôbec zabudnúť a preto nevyhodila žiadnu z jeho vecí.

A áno, overil si to. Keď vošiel do šatníka, na ľavej strane videl svoje dávne veci – habity, ale aj saká, nohavice, košele, dokonca nevyhodila ani sadu jeho kvalitných zelených ponožiek, ktoré boli drahšie ako väčšina jej topánok.

Skrátka Draco dospel k jednoduchému faktu – miluje ho. Stále ho miluje.

Nevedel, či má tancovať, alebo iba kričať. Každopádne mu to zlepšilo náladu. Štandardne by mu náladu zlepšil len ten sex s ňou, ale toto bolo ešte ďaleko viac.

Spokojný sa pobral do práce.

***

Hermiona nešla hneď do práce. Nemohla totižto uveriť tomu, čo sa medzi ňou a Dracom stalo. Nadávala sama sebe, preklínala ho, ako najviac mohla, nuž v hĺbke svojho srdca vedela, že to urobiť chcela a že sa jej to celé veľmi páčilo.

Zašla za svojou psychologičkou, za ktorou chodievala roky. Nielen posledných päť rokov, ale naozaj roky. Od konca vojny, pretože s niektorými vecami sa jej nedarilo vyrovnať. Mohla sa o tom rozprávať s tými, čo to zažili, ale ona potrebovala aj odborný názor a nie nehanbila sa za to, rozhovory s psychologičkou jej veľmi pomáhali a cítila sa lepšie.

Aj dnes jej dodala akúsi odvahu, že všetko bude v poriadku. A žeby si so svojím manželom mala pohovoriť o budúcnosti.

Hermiona vedela, že má pravdu, lenže si nebola istá, akú budúcnosť vôbec chce. Na Draca sa stále hnevala pre isté veci, ale na druhej strane, keď bol pri nej, teraz v týchto ťažkých časoch, bála sa akosi menej. Vedela, že sa na neho môže spoľahnúť, že ju i deti ochráni, že jej bude kryť chrbát, keď to bude potrebovať.

Pred prácou sa ešte zastavila na kávu v Šikmej uličke. O chvíľku sa k nej však niekto pridal. Kávu si chcel vziať so sebou, ale keď ju zbadal, sadol si oproti nej. „Ahoj."