The one, who has suffered the most [HP Fanfiction]

35. Nie sme zlí ľudia

„Odpustenie je väčším dôkazom lásky ako žiarlivosť." (Albert Camus)

„Myslím, žeby sme sa mali porozprávať." Bolo skoro ráno, keď Hermiona povedala túto vetu rozospatému Dracovi, ktorý sa ledva vyhrabal z perín.

„Hermiona, včera mi zomrel kamarát..."

„Ja viem," prikývla smutne. „Aj preto by sme sa mali porozprávať."

„O čom?"

„O všetkom," povedala a potom vstala z postele a rozostrela závesy. Do spálne preniklo slnko a keď sa k nemu otočila tak prehovorila znova: „Mrzí ma, čo sa stalo. Čo sa stalo pred rokmi, čo sa stalo nedávno. Nie som najlepší človek, ale ani ty. Robím chyby, rovnako ako ty. A pravda je, že ťa roky rokúce neuveriteľne milujem a strach, že si ma zradil, to on vytváral všetko to, čo som ti kedy povedala."

„My dvaja sme obaja príliš..."

„Sprostí?"

„Nie," zasmial sa Draco. „Možno trochu. Chcel som povedať, že sme obaja priveľmi hrdí."

„To sme," prikývla Hermiona. „Ale nič to nemení na tom, že sme všetko pekne posrali."

„No ty predsa len trochu viac..."

„Ja viem," prikývla a sadla si na posteľ. „Draco, situácia je vážna, to obaja dobre vieme a ak budeme neustále bojovať proti sebe, nič sa nezmení, iba sa všetko zhorší."

„Ja som proti tebe prestal bojovať už dávno, Hermiona, to ty nám neustále vytváraš nové bitevné pole, na ktorom ma preháňaš," odvetil jej úprimne. „Nie som si istý, či je teraz dôležité riešiť nás dvoch, máme dôležitejšie veci na práci."

„Nič nie je dôležitejšie ako my," šepla Hermiona a pozrela sa mu do očí. „A naša rodina."

„Hermiona..."

„Myslím to vážne, Draco," povedala a načiahla sa za jeho rukou. „Včera to bol Blaise, zajtra to môže byť jeden z nás a ja nechcem umrieť s pocitom, že si si o mne myslel, že som hlupaňa."

„Ty neumrieš!" namietol okamžite a zvýšil hlas.

„Sme vo vojne, Draco, nikto z nás nevie, čo sa stane. To, že sme už jednu vojnu prežili, neznamená, že zvládneme aj túto. V tej predchádzajúcej sme vedeli proti komu stojíme a čo chce. Teraz nevieme nič. Vôbec nič."

„Okrem toho, že Vládca temna ide po mne," doplnil ju Draco.

„To nie je také isté..."

„To je úplne isté," namietol.

„Draco, počúvaj ma," stopla ho a priložila mu ruku na ústa. „Zistíme to, urobíme všetko preto, aby sme zistili pravdu a aby sme zlo porazili. Nuž neviem, čo nás to bude stáť a práve preto, nechcem, aby sme boli na nože. Bola som tu zatvorená celé dni a mala som čas premýšľať a dospela som k tomu, že nechcem žiť bez teba. Milujem ťa. Ak ma stále miluješ, ak si schopný mi odpustiť, tak to chcem všetko späť. Teba i našu rodinu. Je to iba na tebe..."

Draco pár sekúnd na ňu hľadel a bolo to hádam prvý raz v živote, čo nevedel, čo má povedať. Samozrejme, že ju miloval a že chcel všetko, čo hovorila. Lenže bol natoľko otupený zo včerajšieho boja a straty Blaisa, že mu neskutočne dunelo v hlave. Okrem toho, ako povedal, je priveľmi hrdý a posledné Hermionino podozrenie, že by mohol byť Vládcom temna ho stále mátalo. „Hermiona, ja..."

„Ty nevieš?"

„Nejde o to, že neviem," ubezpečil ju ihneď. „Som len unavený. Včera som prežil naozaj náročný deň a ty hneď po ránu na mňa vyťahuješ zložitý rozhovor. Ty vieš, že ťa milujem. Keby som ťa nemiloval, už dávno by som tu nebol."