KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

5. kapitola

A ďalšia kapitola je na svete. Ľúbim vás a dúfam, že sa vám príbeh páči💖.

Bozky _Amy_january💋💋

Týždeň ubehol ako voda. Mercy sa celých sedem dní odhodlávala zavolať Jeremymu, avšak vždy si našla výbornú výhovorku, prečo tak nespraviť.

Jeremy bol ako na ihlách. Telefón si premiestnil do spálne, keby sa náhodou Mercy odhodlala zavolať. Nepredpokladal to, no možno v to trošku dúfal.

V pondelok ráno vstal príliš skoro, preto sa rozhodol svoj voľný čas venovať behu. Chcel si prečistiť myšlienky, lenže čerstvé spomienky na Mercy mu to nedovoľovali.

Bežal okolo kvetinárstva, keď vo výklade zbadal nádherné ruže. Na chvíľu sa zastavil, ale napokon predsa len vstúpil do obchodu. Uvítala ho milá predavačka.

„Dobrý deň. Čo pre váš môžem urobiť?" Jeremy rozmýšľal, koľko ruží ma kúpiť. Plný tucet by pôsobil nútene, no jedna by nemusela nič pokaziť.

„Jednu bielu ružu vás poprosím." vypýtal si slušne.

Predavačka sa na neho láskavo usmiala a podala mu najkrajšiu zo všetkých ruží. Nechal jej na pulte až privysoké prepitné, ale jeho to vôbec netrápilo. O peniaze nemal núdzu. Jeho firme sa výborne darí, je na samom vrchole.

Dobehol pri Mercyn dom a chvíľu počkal, aby sa vydýchal. Mohlo byť pod deviatej, a tak Jeremy dúfal, že už nebude spať.

Podišiel bližšie ku dverám a opatrne zaklopal. Nechcel predsa Mercy zobudiť, keby náhodou ešte spala.

Po nedlhej chvíli sa dvere otvorili a v nich stála ospalá Mercy. Oči si párkrát pretrela rukou, aby zistila, či sa jej sny premenili na skutočnosť.

„Dobré ráno, Mercy." zaželal Jeremy a podal jej rozkvitnutú ružu.

Skôr, ako si zobrala ružu, dotkla sa jeho ramena.

„Si to naozaj ty?" spýtala sa, akoby tomu ešte stále nemohla uveriť.

Jeremy sa nahlas rozosmial, no stále očami prechádzal po Mercy. Nemohol sa na ňu vynadívať. Vlasy mala strapaté, na telo jej priliehala bledá, modrá, nočná košeľa. Zvýrazňovala aj to, po čom Jeremyho náhle prešiel smiech.

Oblé prsia, ktoré sa črtali pod jemnou látkou žiadali o dotyk, aby ich niekto poláskal. Keby vedel, že by to nezničilo hoci len malú dôveru, čo si u nej vybudoval, okamžite by ich poláskal.

„Vidíš ma tu v plnej kráse. Upotený, s bielou ružou, som ťa prišiel prekvapiť. Tá ruža na mňa zaľúbene hľadela z výkladu a ja som si povedal, že si zaslúži takú istú nádhernú majiteľku, ako je ona sama." zvážnel.

Mercy chvíľu na neho hľadela ako na prízrak, ale potom si ružu zobrala a potichu dodala.

„Ďakujem, Jeremy."

Pre Jeremyho to znamenalo viac, ako keby sa mu teraz hodila okolo krku. Sám musel uznať, že táto žena sa mu viac a viac dostáva pod kožu.

„Prečo si sa neozvala?" spýtal sa okamžite Jeremy. Trápilo ho to a jednoducho nemohol odolať pokušeniu sa jej to opýtať.

„Ja-" koktala.

„Chcela som. Naozaj-" úsmev na perách jej prezradil, že sa vôbec nehnevá.

„Môžem ťa dnes pozvať na večeru, Mercy?" navrhol priateľsky.

S Mercy práve teraz lomcovali city. Stál tu pred ňou spotený, na nič sa nehral. Očarilo ju to ako veľa jeho vlastností, ktoré jej doteraz ukázal. Cítila sa pri ňom konečne voľná. Pri ňom je sama sebou a nič neskrýva. Možno práve toto vo svojom živote potrebovala. Potrebovala niekoho, kto by sa o ňu úprimne zaujímal a staral. Ava bola síce jej dobrá kamarátka, no nikdy jej nepovedala všetko zo svojej minulosti. Bála sa, ako zareaguje.

„Pôjdem s radosťou." odpovedala na záver a venovala mu jeden zo svojich cenných úsmevov.

„Prídem pre teba o ôsmej." oznámil a tiež sa usmial.

„Jeremy?"

„Hmm?" zmyselne na ňu pozeral.

„Sľúb mi, že nepôjdeme do žiadnych nóbl reštaurácií." na chvíľu sa zamračila, ale Jeremy ju odzbrojil svojím oslňujúcim úsmevom.

„Ako si želáš."

Naklonil sa a Mercy mohla dokonale cítiť jeho teplý dych na svojej tvári. Zostala nečinne stáť, úplne odzbrojená. Nežný bozk na kútik úst v jej urobil doslova tornádo. Jeremy mal teda zmysel pre veľkolepé odchody.

Keď ju takto bude bozkávať stále, pomaly stratí všetok rozum. Pozorovala jeho vzďaľujúcu siluetu, pričom si jemne prechádzala prstami po tvári. Stále na sebe cítila jeho mäkké, poddajné pery.

Srdce, ktoré mu dávalo jasne najavo, že o chvíľu skolabuje, nevnímal. Bežal ako o závod. Mercy v ňom rozprúdila city, ktoré si myslel, že nikdy nemal a ani nebude mať. Mýlil sa! Mýlil sa tak príšerne, že nemohol zniesť myšlienku, koľko rokov života stratil.

Večer sa na požiadavku Mercy obliekol do obyčajných džínsov a bielej košele. Bola to jeho šťastná košeľa, ktorú používal výhradne pri obchodných stretnutiach.

Odviezol sa pred jej dom, no rozmýšľal, že by sa mohli prejsť, keďže to nie je ďaleko do centra.

Zopakoval si scénu z rána a zaklopal na drevené dvere. Jej dom nepôsobil honoste. Zvonku vyzeral ako malý útulný domček. Červená strecha a biele steny boli neobvyklou kombináciou, no Jeremymu sa to páčilo. Presne ako Mercy!

Po chvíli sa otvorili dvere a v nich stála Mercy. Krémové šaty jej nádherne obopínali postavu. Výrazné žlté náušnice jej pridávali na sexepíle. Vyzerala božsky!

„Pristane ti to." pochválil ju nenútene Jeremy.

„Podobne." povedala a s úsmevom na perách mu prebehla po tele.

Jeremy ju nakoniec zobral do malej, pohodlnej reštaurácie. Nikam sa neponáhľali, vychutnávali si každú sekundu strávenú v prítomnosti toho druhého. Mercy sa nespoznávala. Nepamätala si, kedy bola naposledy taká uvoľnená. Neustále jej to behalo po mysli.

Navzájom sa pýtali rôzne otázky, spoznávali sa. Mercy sa pýtala na Clark Corporation, pretože ešte nenabrala odvahu spýtať sa ho niečo osobnejšie. Predsa len, pre ňu to bolo všetko nové.

Po lahodnej večeri zamierili do parku.

„Tvoja mama býva s tebou?" opýtal sa Jeremy.

„Nie!" vyhŕkla okamžite.

„Vlastne, niekedy je u mňa častejšie ako u seba doma."

„A čo tvoj otec? Jemu to naprekáža?" položil otázku Jeremy.

Mercy chvíľu bojovala so sebou, či mu chce odhaliť túto časť, no napokon sa vzdala. Bol to fakt, že Jeremy si získal jej dôveru a to sa poznajú len pár dní.

„Zomrel pred dvomi rokmi." priznala potichu, avšak vôbec necítila smútok.

Prekvapený pohľad Jeremyho očí jej podlamoval kolená. Zrazu sa na ňu pozeral s ešte väčším citom.

Jeremyho pohltila ešte väčšia potreba ochraňovať ju.

„Prepáč, nevedel som-" nestihol dopovedať, pretože Mercyne oči ho okamžite zastavili. Videl v nich, že nestojí o žiaden súcit.

Po chvíli sa posadili na drevenú lavičku, navzájom si hľadeli do očí. Mercy videla v Jeremym silného a vyzretého muža, ktorý si vedel ísť za svojím. Pôsobil však na ňu dojmom, že by nevedel ublížiť ani muche. Opak bol však pravdou. Jeremy cítil tento pud iba pri nej. Vždy bol nekompromisný, ak sa jednalo o krivdu. Bol tvrdý riaditeľ, ktorý nepovoľoval. Pri nej sa však cítil inak. Cítil, že stráca túto schopnosť a napodiv sa mu to páčilo.

Mercy uprela svoj pohľad na svoje ruky zopäté v lone. Akonáhle zbadala odhalenú jazvu na svojom zápästí, ruku otočila naopak.

Bolo to však neskoro. Jeremyho šikovné oči to stihli zaregistrovať a teraz na ňu hľadel s otáznikmi v očiach. 

Ako sa vám zatiaľ páči príbeh🤔?