KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

29. kapitola💕

Túto kapitolu venujem špeciálne pre všetky dámy, ktoré ma obdarili krásnymi komentármi a zanechali votes💖. 

Milujem vás, užite si to💕.

Bozky _Amy_january 💋💋

Zvuk rinčiaceho skla sa rozliehal po celom dome. Kúsky, ktoré padali na mäkký koberec sa doň hlboko zarezávali.

Tento odporný zvuk by zobudil aj mŕtveho. A keďže Mercy nebola mŕtva, rýchlo sa prebrala z bezsenného spánku.

Pretrela si unavene oči mysliac si, že ešte stále spí.

Ďalšie rany ju však natoľko prebrali, že okamžite vyskočila z postele.

Jej myseľ sa ešte poriadne neprebudila, preto konala unáhlene. Ocitla sa pri drevenom zábradlí na schodišti, aby zistila, čo sa vlastne deje.

Až teraz sa naozaj prebrala!

Akonáhle uvidela dvoch obrovitánskych mužov, ako rozbíjajú všetok nábytok, prikryla si ústa, aby zo seba nevydala ani jeden šokovaný výkrik.

Rýchlymi krokmi sa vrátila naspäť do izby a opatrne zatvorila dvere.

Schmatla telefón položený na nočnom stolíku a trasľavými rukami vytočila Jeremyho číslo.

„Mercy." ozval sa ospalý do telefónu.

„Jeremy! Niekto tu je, niekto sa sem vlámal." rýchlo mu vysvetlila s nádejou, že bude vedieť, čo robiť. Sadla si pri posteľ a snažila sa rozprávať čo najtichšie.

„Čože? Povedz mi, čo sa u teba deje a upokoj sa." snažil sa zachovať chladnú hlavu, aj keď si dobre uvedomoval, že je vo veľkom nebezpečí. Ešte len rozlepil oči a už musel jeho mozog naplno pracovať.

Mercy nestihla povedať ani slovo, pretože precitla na obrovskú bolesť v hlave a jej telo dopadlo na tvrdú zem.

„Mercy?!" skríkol do telefónu, no keď sa nik neozýval, skoro omdlel.

Natiahol na seba prvé tepláky, čo mu padli do oka a rozbehol sa k autu.

Stále sa jej snažil dovolať, avšak márne. Telefón bol hluchý.

„No tak, zlatko, no ták." opakoval si stále, keď sa rútil newyroskými ulicami ako blázon. Zúfalý blázon.

Červená na semafore akoby svietila cele hodiny, nie minúty.

„Doriti!" nadával, pričom si dobre uvedomoval, že to mu aj tak nepomôže.

Zastavil pred jej domom, a keď ho ohromilo dokonalé ticho, slzy mu začali svojvoľne stekať po tvári.

Rozbehol sa ku dverám, lenže tie boli, samozrejme, zamknuté.

Prebehol na záhradu a tam uvidel poriadnu spúšť. Okná povybíjané, na zemi sa povaľoval zničení nábytok.

Preliezol cez rozbité okenné rámy tak, aby sa neporanil a začal hľadať Mercy. Nevšímal si zničený dom, nevšímal si, či tam ešte niekto bol.

Chcel len jedno. Nájsť Mercy!

Vybehol po schodoch a vtrhol do jej spálne. Ležala na zemi v bezvedomí.

„Ježiši." zhrozene na ňu hľadel, lenže musel konať. Nemohol tam len tak nečinne stáť a nechať pohltiť svoje telo a myseľ pochmúrnymi myšlienkami.

Ihneď si k nej kľakol a snažil sa ju prebrať.

„Mercy, srdiečko, to som ja, Jeremy. Neboj sa, už je dobre, som tu s tebou." hovoril jej potichu a rukami behal po tvári a tele.

Keď konečne začala pomaly otvárať oči, neskutočne sa mu uľavilo. Musela to cítiť aj ona.

„Jeremy." vyslovila jeho meno chrapľavým hlasom.

Chcela sa posadiť, lenže prudká bolesť hlavy jej to nedovolila.

„Len lež." vrátil ju do predošlej polohy a začal ju obzerať, či nie je niekde zranená.

Všimol si, že si snaží rukou chytiť hlavu, preto na ňu upriamil pozornosť.

Trónila na nej obrovská hrčia, našťastie, žiadna krv.

„Au." vzlykla, keď ju bral do náručia.

„Ešte chvíľu vydrž, prosím." povedal a uprene sa jej zahľadel do očí.

Videla v nej toľko lásky, až sa jej z toho zatočila hlava.

Následne jej klesla na jeho hruď a nechala sa pohltiť tmou.

Teda, aspoň si to myslela, lenže to Jeremy v žiadnom prípade nedovolil.

„Mercy, rozprávaj sa so mnou. Teraz nemôžeš zaspať." prosil ju sám zničený, že ju takto vidí.

„Povedz mi, čo sa to tu udialo." snažil sa ju udržať pri vedomí, kým sa nedostanú do nemocnice.

Stál pri zamknutých dverách a očami hľadal kľúč.

„Tam." pošepkala a ruku natiahla k botníku. V miske boli položené kľúče.

Sťažka ich zobral a podarilo sa mu otvoriť dvere práve vo chvíli, keď prichádzala polícia.

Zvláštne, on žiadnu políciu nevolal.

Zastavili ho hneď, ako ho uvideli, no akonáhle im vysvetlil kto je a kam má namierené, pustili ho.

Cesta do nemocnice mu trvala kratšie ako cesta k Mercy.

Tá ležala na zadných sedadlách a niečo stále bľabotala. Jeremy bol rád, že sa snaží. Nie len kvôli sebe, ale aj kvôli nemu.

Predsa len, posledných päť minúť mu povedala asi miliónkrát, že ho ľúbi.

„Prosím vás!" zvolal, kým sa predieral ľudmi v nemocnici.

„Áno, pane?" spýtala sa ho mladá sestrička, ktorá tu pravdepodobne mala pohotovosť.

„Mohli by ste ju prezrieť? Niekto ju napadol a zasiahol jej hlavu. Neviem, či je to vážne."

Sestrička na ňom videla, že je veľmi vystrašený, preto sa naňho prívetivo usmiala a odviedla ho do ordinácie.

Musel počkať na chodbe, čo sa mu vôbec nepáčilo.

Po pol hodine vyšetrení vyšla z dverí doktorka so sestričkou.

„Pán, Clark. Vaša priateľka je v poriadku, iba utrpela ranu nejakým tupým nástrojom. Nech sa páči, tu je správa, ktorá sa založí do spisu a môžete ju ísť pozrieť. Pre istotu si ju tu do rána necháme." vysvetlila mu pokojne a podala mu papier.

„Ďakujem vám." povedal úprimne a podal si s ňou ruku.

Vošiel dnu a keď zbadal to anjelské stvorenie na bielej nemocničnej posteli, chcelo sa mu vracať. Neznášal to tu.

Potiahol stoličku smerom k jej posteli a sadol si hneď vedľa nej. Chytil jej ruku do svojich obrovských dlaní a venoval jej na ňu zamatový bozk.

„Hneď, ako nájdem toho hada, ktorý ti to urobil, zaškrtím ho." povedal viac-menej pre seba. Bol to akoby sľub, že už jej nik neublíži, že už sa jej nič nestane.

„Milujem ťa." opakoval jej, aby na to do smrti nezabudla.

Dnešný deň ho veľmi vystrašil. Zaviazal sa, že ju bude chrániť a starať sa o ňu do konca svojho života.

Dlho do noci jej rozprával tie najkrajšie vety, aké by chcela počuť každá žena, no výnimka bola, že tieto boli skutočne pravdivé.

Zniesol by jej modré z neba, keby sa jej na tvári vyčaroval hoci len maličký úsmev.

Možno to nie je najlepšie, ale snažila som sa🤔.