KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

35. kapitola

Príjemný večer želám všetkým💕.

Prepáčte, že neboli kapitoly, ale som chorá.

Ďakujem za všetky krásne komentáre a votes, ktoré vždy potešia😍.

Užite si kapitolu💖.

Bozky _Amy_january 💋💋

„Prečo si mi to nikdy nepovedala?" spýtala sa Annie, pričom jej tiekli obrovské slzy po lícach.

Nehnevala sa. Na hnev bolo neskoro, teraz zostali už iba slzy smútku a ľútosti, že si to vôbec nevšimla.

„Bála som sa, nechcela som spôsobiť nijaké spory medzi tebou a otcom, pretože som vedela, že by si to znovu vybil na mne." priznala Mercy a ruky si položila do dlaní. Nikdy nepomyslela na to, čo toto zistenie môže spôsobiť jej matke. Celé tie roky žila v klame pri mužovi, ktorý týral vlastnú dcéru.

„Prepáč." ospravedlnila sa, keď ju osvietila ľútosť a nespravodlivosť voči jej matke. Nemala ju nechať v nevedomosti, teraz to už vedela, ale vtedy iné riešenie nevidela.

Annie sa zhlboka nadýchla a postavila sa z dreveného kresla. Mercy ju potichu sledovala, neopovážila sa vyriecť jediné slovo.

Podišla ku krbu, ktorý bol preplnený fotkami z detstva, a šmahom ruky skončili všetky na zemi.

Annie chcela odstrániť zo svojho života muža, o ktorom si myslela, že je jej osudový.

„Bol to obyčajný klamár, nikdy som si na ňom nevšimla ani len náznak." opäť sa rozplakala, ale to ju už Mercy držala v pevnom objatí.

Obe si navzájom odpustili, no cítili, že ich puto bude navždy deliť niečo, čo ťaží ich srdcia.

„Jeremy to vie?" opýtala sa.

Mercy iba nemo prikývla a sklopila pohľad. Rozmýšľala, ako bolo možné, že jemu to povedala, pričom ho poznala iba zopár dní, a svojej matke túto krutú pravdu tajila roky.

„Ľúbi ťa." podotkla akoby náhodou, načo sa Mercy zasmiala.

„Aj ja jeho... veľmi." dodala a slza šťastia si našla cestu von.

„Prečo si mi to povedala až teraz?" napadla jej nezmyselná otázka, ktorú vyhŕkla ešte predtým, ako si ju stihla poriadne premyslieť.

Mercy ustrnula v pohybe a sťažka sa nadýchla.

„Kvôli Joemu. Mám pocit, že mi chce opäť ublížiť, aj keď neviem, z akého dôvodu. Chcem ťa pred ním varovať, vyhýbaj sa mu, neodpovedaj na telefonáty ani na správy. Nebola som s ním v kontakte odvtedy, čo som od neho ušla. Prosím ťa, vyvaruj sa mu." pozrela jej uprene do očí, kde sa zjavilo pochopenie a ľútosť zároveň.

Mercy nevedela, prečo jej život dáva takú krutú lekciu, ale rozhodla sa, že sa nevzdá. Bude bojovať, aj keby to mala byť tá posledná vec, ktorú urobí.

Nie kvôli sebe, nie kvôli matke, ale kvôli Jeremymu. Tak veľmi ho ľúbila, až jej z toho pukalo srdce.

Okamžite posmutnela, keď si spomenula, že tu nie je a nemôže ho objať.

Ako znamenie z neba jej telefón začal zvoniť ako bláznivý.

„To je Jeremy, môžem?" spýtala sa mami a tá ju s úsmevom poslala do izby. Videla, ako sa jej rozžiarili oči, keď zbadala jeho meno na displeji telefónu.

„Ahoj." pozdravila ho smutne, ani nevedela prečo.

Ľahla si na posteľ a rukami si prešla po unavenej tvári. Bol už neskorý večer, čo sa podpísalo aj na jej nálade.

„Ahoj." pošepkal aj on unavene a oprel sa o čelo postele.

Ani nevedel, čo jej chcel povedať. Chcel iba počuť jej hlas, ktorý ho uspáva a upokojuje.

„Aký si mal dnes deň?" spýtala sa napokon ona a zatvorila oči.

„Náročný. Popresúval som si stretnutia na dnes a kým som ich všetky vybavil, bola už tma. A ty si ako pokročila s mamou?" zaujímal sa a tiež zatvoril oči.

„Bol to dlhý rozhovor, ale nakoniec sme si všetko ujasnili. Nehnevala sa, skôr bolo na nej vidieť smútok. Neviem, dokedy ma tu bude potrebovať. Chcem sa ale uistiť, že je v poriadku a že aj Joe jej neublíži."

Pri vyslovení jeho mena sa mu naježili všetky chĺpky na tele, zaťal päste.

„Zajtra prídem za tebou." vyslovil autoritatívne a presvedčivo. Mercy sa neopovážila nesúhlasiť, vlastne ani nechcela. Hodlala ho mať pri sebe už navždy.

„Chýbaš mi." priznala, no neposlušné slzy si vyrazili cestu von. Začala pridusene plakať, avšak nechcela byť slabá pred ním. Sled udalostí si však vybral nevhodný čas, a tak na ňu dopadol všetok zmätok a stres.

„Mercy, počúvaj ma." snažil sa ju upokojiť, aj keď jeho samotného chytala panika.

„Si silná žena, ktorá zvládla v živote aj ťažšie veci. Nemôže ťa to predsa dostať na kolená. A keby sa to aj stalo, som v tom s tebou. Vždy ťa podržím." uistil ju a šepkal jej chlácholivé slová.

Po dlhých minútach, čo sa neozývala zložil s vedomím, že ju premohla únava.

On bol však naopak až príliš rozrušený, aby mohol zaspať. Nedokázal bez nej ani len zavrieť oči.

Ešte v tú noc naštartoval svoje auto a vybral sa za ňou, za láskou svojho života.

*

Mercy sa strhla na obrovský rámus, ktorý sa ozýval z predsiene. Annie sa však nezobudila.

Vstala z postele a zamierila do chodby. Rozsvietila svetlo a buchot rázom ustál.

Spoly ospalo a spoly vystrašene otvorila dvere, ale akonáhle zbadala Jeremyho, neverila vlastným očiam.

„Jeremy?" pošepkala, aby si overila, či sa jej to iba nesníva.

„Čo tu robíš?" šepkala, keď vošiel dnu a potichu zavrel vchodové dvere.

„Musel som prísť za tebou. V telefóne si sa zdala taká bezmocná." pohladil ju po líci a zobliekol si bundu.

„Si hladný?" opýtala sa ho slušne, ale keď mu pozrela do očí uvidela hlad, no nie taký, aký si predstavovala.

Venovala mu nežný bozk do kútika úst a potiahla ho za jeho mohutnú ruku.

Potichu kráčali po chodbe, nechceli predsa zobudiť Annie. Neboli si stopercentne istý, či by sa jej takéto privítanie páčilo.

Len čo za sebou zatvorili dvere, Mercyne tričko na spanie preletelo na druhú stranu izby.

„Vieš byť potichu, Mercy?" nadhodil, keď do úst zobral jej mäkkú pokožku na prsníku.

Nedokázala potlačiť vzdych, načo si od Jeremyho vyslúžila jemné uhryznutie.

„Už budem potichu, sľubujem." rozprávala pomedzi sladké bozky, ktoré mu s potešením opätovala.

„Ľúbim ťa, ľúbim ťa, ľúbim ťa..." šepkal jej do mäkkej pokožky.

Ladne ju položil na posteľ a stiahol si tričko aj s nohavicami dolu.

Dychtivo si ho pritiahla na seba a uvedomila si, ako jej teplo jeho tela chýbalo.

„Nikdy ma neopusť." vyslovila tichú prosbu, ktorá prelomila v Jeremym niečo, čo si myslel, že nikdy neobjaví.

Čo to asi tak bude🤔?  Máte nejaké tipy?