KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

10. kapitola

Ďalšiaaa.😍

Užite si kapitolku, ľúbim vás💖.

Bozky _Amy_january 💋💋

Vtom Jeremy zastal a otočil sa. Pozeral na ňu skúmavými očami, ktoré však boli plné nehy. Pristúpil k nej bližšie a sklonil sa. Mercy stála nehybne, bez jediného slova. Očami obdivovala jeho tvár, skúmala ho. Snažila sa zapamätať si každú jednu ryhu, či priehlbinu.

Najskôr sa zľahka dotkol jej pier, potom sa oddal vášnivému bozku a citom, ktoré v ňom táto žena prebudila.

Mercy obmotala svoje ruky okolo jeho krku a pritisla sa k nemu ešte bližšie. Zabúdala na svet, teraz sa cítila nová.

„Ešte stále sa bojíš?" zadýchaný sa odtiahol.

Ako odpoveď mu Mercy vtisla ešte jeden sladký bozk a potom pokračovali v ceste.

Prišli pri mohutný posed z dreva. Mercy naň fascinovane hľadela, Jeremy zas na ňu.

„Sem ma brával dedo, keď som bol ešte malý. Myslím, že dnes z neho bude celkom zaujímavý výhľad." neurčito na ňu pozrel, no zostal šokovaný.

V jej očiach sa ligotala úprimná radosť a potešenie. Jeremy správne predpokladal, keď si myslel, že pre ňu ešte nik nič takéto neurobil.

Mercy sa mu hodila celou silou do náručia a poriadne ho stískala. Slová boli zbytočné, pretože teraz hovorili ich srdcia.

Jeremy vyšiel prvý a skontroloval posed, či je v poriadku, či sa neuvoľnila nijaká doska. Potom pomohol Mercy.

Oprela sa o drevený okraj a pozerala na západ slnka. Jeremy na ňu hľadel zamilovaným pohľadom, kochal sa krásou naokolo.

Pristúpil k nej zozadu a objal okolo pásu. Pobozkal ju na odhalenú šiju a vdýchol jej jemnú vôňu. Cítil, ako sa mu zachvela pod rukami. Jej telo reagovalo na jeho podnety, začo bol rád.

„Teraz musíš byť potichu." pošepkal jej blízko ucha. Vôbec si neuvedomil, ako to mohlo vyznieť.

Pohladil ju po boku, avšak opäť pocítil, že sa chveje. Tentoraz to ale nebolo vzrušením.

„Musíme byť potichu, aby sme nevyplašili zvieratá. Nemyslel som to nijako zle, Mercy." vysvetlil jej, pričom ho znovu zabolelo srdce.

Dobrým signálom však bolo, že sa prestala chvieť a uvoľnila sa. Oprela si hlavu o jeho hruď a viac sa ponorila do jeho objatia.

ꞌJe samý protiklad. ꞌ pomyslel si Jeremy, avšak páčilo sa mu to.

Raz sa mu úplne oddala, inokedy sa ho bála. Vedel, že muži naštrbili jej dôveru a on to musel naspäť zaplátať. Bude to dlhý proces, ale jemu to za to stojí. Ženu, ako je Mercy, ešte v živote nestretol. Teraz, keď ju stretol, nechce ju nechať ísť.

„Jeremy, pozri!" hlasno zašepkala a ukázala prstom na veľký hlúčik zvierat.

„To sú srnky." ozrejmil jej.

Otočila sa na neho a pozrela vyčítavým pohľadom.

„Myslíš si, že neviem, ako vyzerajú srnky?" ostro sa ho opýtala, avšak mykalo jej kútikmi úst.

„Odpusť mi to, srdiečko." obaja sa potichu zasmiali a opäť objali.

Úplne sa zotmelo a oni museli ísť po tme pri auto, po celej roli.

„Bojíš sa tmy?" vyzvedal Jeremy.

„Tmy nie, ale búrky áno." priznala Mercy.

Stisol jej ruku v tej svojej na znak súcitu a empatie.

Nastúpili do auta a Jeremy musel zapnúť kúrenie. Hoci bol začiatok leta, nebolo ešte tak teplo.

Mercy si ohrievala ruky, Jeremy dával pozor na cestu. Kým prišli pred jej dom, zaspala.

„Mercy, vstávaj. Už sme pred tvojím domom." prihováral sa jej.

Nereagovala, a tak jej priložil svoju veľkú ruku na jej líce a láskyplne ju začal hladkať.

Pomaly otvorila rozospaté oči a prvé, čo zbadala bol Jeremy. Pokiaľ sa ako-tak zorientovala a prebudila, Jeremy ju vyniesol von z auta. Prešiel s ňou až pred dvere, kde ju zložil na zem.

„Zvládneš cestu domov?" spýtala sa Mercy.

Jeremyho potešilo, že sa o neho strachuje a robí si obavy.

„Nemusíš sa báť. Tak ľahko sa ma nezbavíš." zasmial sa, vtisol jej letmý bozk na pery a rozlúčil sa.

Ako sa vám páčila kapitola😘?