KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

11. kapitola

Ďakujem za krásne ohlasy a votes. Užite si dnešnú časť😜😍.

Bozky _Amy_january 💋💋

Letné búrky sa dostavili a s nimi aj Mercyn strach. Bolo síce len päť hodín večer, no búrka prebiehala v plnom prúde.

Mračná sa tiahli po celej oblohe, vzduch zostal ťažký. Blesky pretínali oblohu sťa strieborné meče. Dážď bubnoval na okno div, že ho nerozbil.

Mercy sa tlačila v rohu pohovky a zapchávala si uši. Nachvíľu silný dážď povolil, aj blesky už pominuli.

Zobrala telefón do ruky a akurát išla zavolať Ave, keď vtom sa jej zazdalo, že niekto vonku kričí jej meno.

Odhodlávala sa, či sa má isť pozrieť do toho desivého počasia, lenže keď pomyslela na to, že by niekto volal o pomoc, bolo rozhodnuté.

Ustráchane vyšla predo dvere a pokračovala po betónovom chodníku pri bráničku. Stlačila kľučku a vykukla von. Nik tam nebol, očividne sa jej to naozaj iba zdalo.

Rýchlosťou blesku zabuchla bránku a bežala naspäť dovnútra.

Už bola skoro tam, keď zistila, že sa vymkla.

„Dočerta!" nadávala si.

Niekedy naozaj musí brať ohľad aj na seba.

Jediné, čo mala pri sebe bol telefón, kde svietilo Avyne číslo.

ꞌZáchrana! ꞌ pomyslela si a šikovne stlačila zelené tlačidlo.

Po piatich pípnutiach, keď sa nik neozýval, položila. O chvíľu to skúsila znovu, no opäť neúspešne.

Dážď sa opäť prebojoval na povrch a začalo pršať. Mercy sa nemala ani len kam schovať, preto sa rozhodla, že v krízovej situácií musí použiť krízové riešenie.

Vytočila Jeremyho číslo a napäto čakala. Po dvoch pípnutiach jej to zodvihol.

„Prosím, pri telefóne Jeremy Clark." zarecitoval naučenú frázu a počúval.

„Ahoj, Jeremy. Tu je Mercy." začala pomaly. Cítila sa veľmi nepríjemne.

„Ako rád ťa znovu počujem." vyslovil medovým hlasom.

„Čo robíš?" skúšala to nenápadným spôsobom.

„Pracujem. Prečo sa pýtaš?" nezdalo sa mu, že by zavolala len tak, sama od seba.

„Ako môžeš pracovať, keď vonku zúri takáto búrka?" pohoršene vyprskla.

„A čo mám podľa teba robiť?" schuti sa zasmial.

„Neviem." odsekla podráždene, aj keď sama nevedela prečo.

„Mercy, počujem dážď?" opýtal sa so značnou obavou v hlase.

„Možno." zahryzla si do pery a čakala na jeho reakciu.

„Ako to, že možno? Si vonku, Mercy?" počula, ako vstáva z kancelárskej stoličky.

„Vymkla som sa a Ava mi nezdvíha. Nechcela som ťa otravovať, ale neviem, komu som mala zavolať." čakala, že spustí obrovský krik za to, aká je nezodpovedná, ale jeho reakcia ju prekvapila.

„Dobre si spravila. O chvíľu som u teba." povedal a zložil.

Mercy medzitým úplne premokla, Jeremy šoféroval ako nepríčetný. Až keď mu začala pípať kontrolka, spomalil. Ponáhľal sa preto, lebo vedel, že Mercy sa búrok bojí. Nechcel si ani len predstaviť, ako sa teraz strachuje.

Brzdy zaškrípali, bavorák zastavil. Búrka sa stupňovala, vrcholila. Blesky pretínali oblohu čoraz viac. Jeremy vybehol z auta a zobral so sebou aj deku, ktorú stihol uchmatnúť.

Otvoril si bráničku a vtom uvidel Mercy, ako je schúlená pri dverách. Rukami si oblapila ramená, aby sa aspoň trochu ochránila. Nepomáhalo to však vôbec.

Pribehol k nej a až vtedy ho zaregistrovala. Vyšvihla sa na nohy a okamžite ho objala. Jeremymu to neprekážalo, aj keď práve zmáčala oblek za niekoľko stoviek. Vlaste, už bol aj tak zmoknutý.

Rozprestrel deku a zabalil ju do nej.

„Ďakujem." pípla a zabodla svoje oči do tých jeho. Jeremy nevedel, čo v nich hľadá, ale bol ochotný dať jej všetko, čo si zažiada.

„Poď, nech ešte viac nezmokneme." postrčil ju smerom k autu.

Obaja nastúpili a Jeremy zapol vyhrievanie sedadiel.

„Si v poriadku?" spýtal sa s obavou.

„Myslím, že áno. Ešte raz, ďakujem. Ako sa ale teraz dostanem dnu?" pošúchala si unavené čelo a pozrela smerom k jej domu.

„Zajtra sem pošlem zámočníka, dnes by sme už žiadneho nezohnali." zámerne vynechal tú časť o prespaní.

„A kde prespím?" vyplašene na neho pozrela.

S pochybnosťami na tvári i v srdci povedal.

„Mám kopu voľných izieb v dome. Navrhujem ti, že môžeš u mňa prespať, nič viac. Ak by to však malo narušiť tvoju dôveru voči mne, vymyslíme niečo iné." priznal, pretože mal pocit, že by ju tým mohol stratiť.

Mercy úprimne jeho slová odrovnali. Naozaj to nečakala. Mala pochybnosti, no ešte ani raz ju nesklamal, zatiaľ jej iba vždy pomohol. Nemala dôvod neveriť mu, aj keď by mala byť opatrná.

Po chvíli uvažovania prikývla. Jeremy strčil kľúče do zapaľovania a vyrazili.

O nedlhú chvíľu prichádzali po nekonečnej príjazdovej ceste k obrovskému domu. Bol to dvojposchodový dom s terasou. Tmavohnedá strecha a bledý obklad pôsobili elegantne.

Zaparkovali v priestrannej garáži. Jeremy pomohol Mercy vystúpiť a ešte viac ju zabalil do deky.

Malými dverami sa dostali do domu, do malej úzkej chodbičky.

Mercy ani len nezapochybovala o tom, že jeho dom bude na ňu pôsobiť honosným štýlom. Už v malej chodbičke na ňu hľadeli pozlátené lampy, drahé koberce a obrazy. Bol to typický, gýčový dom, no pôsobil honosne.

Potichu prechádzali ďalej a nakoniec zamierili do priestrannej obývačky. Sivý gauč sa tiahol pozdĺž celej steny. Krištáľový luster visel na zlatej retiazke, obrovský televízor sa skrýval v kúte.

„Máš to tu pekné." konečne prehovorila Mercy. Bola jeho domom taká uchvátená, že zabudla na všetky slová.

„Ďakujem." odpovedal, no ona pocítila formálnosť jeho odpovede.

„Prinesiem ti teplé oblečenie." oznámil a chcel odísť, lenže Mercy ho zastavila.

„Môžem sa aj osprchovať?" opýtala sa tenkým hláskom.

Ako sa vám zatiaľ páči príbeh🤔?

Chcete aj súťaž o venovanie kapitoly za najkrajší komentár🤔?