KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

7. kapitola

Ďakujem za vašu podporu, užite si kapitolu🌹.

Bozky _Amy_january💋💋

„Mercy, vravela som ti, že káva sa nemýli. Poď, skúsime to znovu." povedala Ava a ťahala ju za ruku do kuchyne.

„Nie, už si nenechám nič vyveštiť." namietala Mercy, no ani to Avu nepresvedčilo.

„No tak, veď naposledy som sa nezmýlila. Postavil sa ti do cesty krásny, naškrobený chlap. Čo viac chceš?" spýtala sa s potmehúdskym úsmevom.

„Nechcem už nič vyveštiť, Ava!"

„Poslednýkrát. Sľubujem." poprosila Ava a začala variť kávu.

Mercy si rezignovane sadla na stoličku a podoprela si hlavu rukami.

„Povedz mi o ňom viac." vyzvedala Ava, pričom sa škerila.

„Nemám ti čo povedať. Veď ho ani poriadne nepoznám." zúfalo prehovorila Mercy.

„Tak tu to teda máš." postavila pred ňu šálku so silnou kávou, ktorú Mercy vypila na pár dúškov.

Ava sa zahľadela do šálky a skúmala tvary usadeniny kávy. Zaklipkala očami a sústredene si to ešte raz poprezerala.

„Vyzeráš, ako by si práve objavila diamantový poklad." soptila sa Mercy.

„Ja, nie. To ty!" vyhŕkla nadšene Ava.

„Pozri!" vyzvala ju a podala jej šálku.

„Tvoj diamantový poklad je Jeremy. Mercy bude to jediný muž v tvojom živote." Mercy nevedela, čomu má veriť. Nikdy tomu neverila, vždy si nechala od Avy vyveštiť iba preto, že ju to tešilo.

Skepticky si prezerala pohár, avšak nakoniec iba ohrnula nosom a posunula šálku naspäť Ave.

„Bože, dievča, neuvedomuješ si, aké máš šťastie?" naliehala na ňu Ava.

Šťastie? Jej život mal ďaleko od šťastného. Ava nepoznala jej časť života, kedy bola na dne.

„Už musím ísť. Dnes opäť rozdávame polievku. Rada som ťa opäť videla. Nezabudni, piatok je náš." upresnila Mercy a už jej nebolo.

*

Odkedy Jeremy spoznal Mercy, nevedel sa sústrediť na prácu. V poslednej dobe to príliš zanedbával, a tak sa dnes rozhodol, že to zmení. Celé dopoludnie strávil sám vo svojej kancelárií medzi hŕbami papieru a šekov.

Na obed už mal všetko hotové, preto sa rozhodol, že si zájde na teplý obed od blízkej reštaurácie.

Kráčal po slnečnej ulici, kde bolo okrem neho iba pár ľudí. Zahol za najbližší roh, kde sa nachádzala jeho obľúbená talianska reštaurácia.

Jeho pozornosť však upútalo niečo iné ako reštaurácia. Bol to dlhý rad ľudí, ktorý stál pred dobre známou budovou.

Útulok pre bezdomovcov

Jeremy nahliadol dnu a opäť ju uvidel. Mercy stála za pultom a obsluhovala ľudí, akoby to bolo jej hobby. Ramenom sa oprel o rám dverí a chvíľu ju pozoroval. Mala na sebe fialový kostým, ktorý jej zvýrazňoval tie božské boky.

Stislo mu srdce pri pohľade na ňu. Mercy vycítila jeho prítomnosť a pohľadom kĺzala po miestnosti ako pred dvomi týždňami. Opäť našla jeho pohľad a obaja sa na seba usmiali. Bol to úsmev hodný všetkých drobných.

Ležérne opretý o dvere pôsobil uvoľneným dojmom. Napokon odvrátila pohľad a ďalej sa venovala čakajúcim ľuďom.

Jeremy okamžite zabudol na svoj prázdny žalúdok a pristúpil bližšie. Obišiel stôl, odložil si sako a rozopol manžetové gombíky. Rukávy si vyhrnul na predlaktie a postavil sa za Mercy.

„Môžem ti pomôcť?" zašepkal, načo sa mykla. Zľakla sa, no nebolo to z toho, že by sa ho bála.

Otočila sa naňho a keď uvidela jeho odzbrojujúci a okúzľujúci úsmev, nezmohla sa na nič viac ako na prikývnutie.

Postavil sa vedľa nej a začal naberať polievku do prázdnych tanierov. Ľudia sa mu vždy poďakovali a odišli sa posadiť za stôl. Mlčky rozdávali polievku, atmosféra bola príjemná.

Keď všetci ľudia odišli, začali upratovať. Aj upratovanie prebehlo bez jedného slova. Z kuchyne sa vynorili Fred s Avou, ktorá hneď, ako ho uvidela, naňho žmurkla a usmiala sa.

'Tá má niečo za lubom.' pomyslel si, ale nedal na sebe nič poznať.

„Poď, Fred, ideme na obed." schmatla ho pod pazuchu a nedala mu ani na výber.

Jeremy ich pozoroval s úsmevom, lenže Mercy sa mračila. Podišiel k nej bližšie, rukou ju pohladil po líci a povedal.

„Nemrač sa, nepristane ti to."

Mercy si však iba hlasno povzdychla a odniesla posledné riady do kuchyne.

Keď sa vrátila naspäť, Jeremy ju čakal aj so sakom v ruke a nastavil ruku.

„My niekam ideme?" spýtala sa, ale ruku prijala. Prešiel jej palcom po zamatovej pokožke, načo sa zachvela.

„Pozývam ťa na obed. Už pomaly od hladu ani nevidím."

Vyšli z budovy a poriadne ju zamkli. Po pár dlhých krokoch sa ocitli pred talianskou reštauráciou, na ktorú mal Jeremy chuť.

„Môže byť?" zdvorilo sa opýtal a keď Mercy súhlasila, vošli.

Čašník ich privítal nesmelým úsmevom a podal im jedálne lístky. Obaja ho otvorili, avšak Jeremy si prezeral Mercy namiesto lístku.

Tvárila sa vážne, pozorne čítala. Čašník sa vrátil a najskôr pozrel na Jeremyho, ktorý však svoj pohľad premiestnil opäť na Mercy. Čašník sa teda obrátil na ňu a ona mu nadiktovala objednávku.

„Ja vás poprosím grilovaného lososa so špenátom."

„Dvakrát." pritakal Jeremy, načo mu Mercy venovala hanblivý úsmev.

'Je to naozaj džentlmen.' pomyslela si, no akonáhle jej vystúpila červeň na líca, sklopila pohľad.

„A k tomu fľašu vína." dohovoril Jeremy a potom sa už venoval iba jej.

„Máš aj nejaké iné povolanie, Mercy?" svojimi slovami ju stiahol späť do reality.

„Nie, venujem sa iba dobročinnej aktivite."

Videla Jeremyho nechápavý pohľad, a tak sa mu to pokúsila vysvetliť.

„Otec bol vplyvný človek a veľmi bohatý. Keďže nečakal, že tak skoro zomrie, nezanechal závet. Som jeho jediná dcéra a tým pádom mi pripadli všetky jeho peniaze a majetok, pretože mama sa ich vzdala. Nikdy mi však nepovedala prečo." počas toho, ako hovorila, ju Jeremy zaujato pozoroval.

„Cítila by som sa zle, keby jeho špinavé peniaze míňam na seba, a tak sa snažím pomáhať ostatným. Zostalo ich naozaj veľa, preto nepotrebujem nijakú inú prácu. Môžem sa venovať charite a popritom vyžijem aj ja. Chcem aspoň sčasti takto odčiniť to, že sú to špinavé peniaze."

Pohľad jej krištáľových očí mu roztápal srdce. Cítil, ako sa pri nej mení, mäkne. Pre Jeremyho to bol nový pocit, ktorého sa však už nemienil vzdať.

„Kriste, Mercy, poslalo ťa sem samo nebo." chytil jej krehkú ruku do svojej a pobozkal ju na vnútro dlane. 

Čo si myslíte o Jeremym a Mercy🤔?