KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

33. kapitola

Ahojte opäť😋.

Dnes nová kapitola, dúfam, že sa vám bude páčiť.

Ďakujem za krásne komentáre (Malencia21❤️, Kurokawai❤️) a samozrejme aj za votes a prečítania.

Veľmi má vaše komentáre potešili a dodali silu v písaní😍❤️.

Užite si časť.

Bozky _Amy_january ❤️

Schmatol kľúče od auta a rýchlosťou blesku vybehol z budovy.

Nevedel ju nikde nájsť. Ako splašený behal po celom priestore útulku. Nebola vpredu, ani neupratovala kuchyňu, dokonca ju nenašiel ani v sklade.

Chcel to už vzdať, ale keď zbadal jej kabelku položenú na drevenom pulte, skamenel.

Telefón ležal hneď vedľa a na ňom svietil zmeškaný hovor od neho.

„Mercy!" skríkol zúfalo.

Nik sa však neozýval.

Očami prebehol ešte raz po celom priestore, keď si všimol ešte jedny dvere. Ako na ne mohol zabudnúť!

Podišiel k nim a otvoril ich pomocou jeho hrubej sily. Išlo to veľmi ťažko, no neboli zamknuté.

Nakukol dnu, v miestnosti sa nesvietilo. Sálal z nej príšerný chlad, číže musel objaviť mraziareň.

Takmer zabuchol ťažké dvere naspäť, keď mu do očí udrela Mercyna silueta.

Sedela schúlená v rohu miestnosti, hlava jej ležala opretá na kolenách.

„Ježiši." už nekričal. Hľadel na ňu svojimi veľkými očami, nezmohol sa na pohyb.

Srdce mu vynechalo pár úderov, triaška sa dostavila oveľa skôr.

Schopnosť chrániť ju sa ale spamätala a ihneď sa vrátila. Podišiel k nej, kľakol si a snažil sa zistiť, ako na tom je.

„Mercy, Mercy, počuješ ma?" pomykal s ňou, z posledných síl sa na neho pozrela a jemu spadol obrovský kameň zo srdca.

ꞌŽije!ꞌ kričalo jeho vnútro.

Opatrne ju zobral na ruky, lenže bola veľmi podchladená. Chlad ho dokonca pálil na jeho rozhorúčenom tele. Ponáhľal sa s ňou k autu, posadil ju na sedadlo spolujazdca a poriadne ju zapásal.

„Ešte chvíľu vydrž, srdiečko. Vezmem ti veci, zamknem a hneď som pri tebe. Len ma neopúšťaj." prosil ju a vtisol jej horúci bozk na čelo.

Snažila sa udržať svoje oči otvorené hlavne kvôli Jeremymu. Vedela, že teraz musí byť statočná, nemôže sa vzdať.

Jej myseľ ale protestovala a vnucovala jej myšlienky na to, že to niekto urobil zámerne. To, čo sa jej dialo v priebehu posledných týždňov nebolo vôbec normálne. Mala pocit, akoby to už zašlo priďaleko, keď pomyslela na to, že by sa mohlo stať niečo Jeremymu.

Vedela, že to musí vyriešiť, ak chce žiť taký život ako predtým. Život bez starostí a obáv.

Jeremy bol veľmi rýchly a už aj štartoval svojho bavoráka.

„Vydrž, miláčik, už sme skoro tam." stále k nej hovoril, aby nezatvorila oči. To je to najhoršie, čo sa môže stať v akejkoľvek situácií.

Znovu ju vytiahol z auta a bežal s ňou dovnútra svojho domu. Sám nevedel, čo za takýchto okolností robiť, preto konal podľa svojho najlepšieho uváženia.