KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

BONUSOVÁ KAPITOLA

Jonahov pohľad

Po prebdenej noci, ktorú som strávil nad nekončiacimi vetami zákonov a vyhlášok, som si uvaril silnú kávu a rukami si unavene prešiel po tvári. Nestihol som ísť ani domov, kde by ma určite opäť čakalo to ničivé ticho, ktoré vnímam odkedy do môjho života vstúpila Mercy.

Viem, že to bola iba náhoda, avšak za tú náhodu som veľmi rád. Je pre mňa ako slnko, ktoré ma každé ráno budí a svieti mi. Niekedy žiari viac a inokedy menej, no taký je skrátka život.

Vybavil som všetky povolenia, ktoré bude potrebovať na stavbu nie jedného domu, ale rovno niekoľkých. Bol som na seba hrdý a pyšný ako ešte nikdy. Postavil som sa a vyrovnal si môj už aj tak pokrčený oblek. Vyzeral som, akoby som práve teraz vystúpil z nikdy nekončiacej horskej dráhy. Strapaté vlasy a unavené oči o mne prezrádzali aj to, čo som nechcel.

Otvoril som dvere, keď vtom som vrazil do štíhleho muža, avšak rovnako vysokého. Zdvihol som pohľad a až vtedy som uvidel, že predo mnou stojí Jeremy. V posledných dňoch si nestíham všímať, či som vôbec jedol, nie ešte, aký je dátum, preto som na jeho príchod zabudol. Možno sa mi to iba zdalo, a možno nie, ale som si istý, že čas strávený bez Jeremyho plynul neuveriteľne rýchlo.

Chcel som niečo povedať, niečo sa ho opýtať, lenže nevedel som čo. Hľadal som vhodné slová, no na žiadne nie a nie prísť.

'Vitaj späť?' nie, to by bolo hlúpe.

„Konečne." prehovoril prvý Jeremy a na počudovanie sa mi hneď hodil na hruď. Pevný stisk nasvedčoval tomu, že je predsa len rád doma. Priznávam, aj ja sa teším. Napokon mám naspäť svojho starého priateľa, aj keď o pár kíl ľahšieho. Pamätám si, v akej forme býval. Verím, že tie dlhé mesiace museli byť náročné, preto mu pomôžem dať sa naspäť dokopy.

„Som rád, že si doma." tváril som sa, akoby som nezabudol.

Chvíľu sme iba tak stáli a objímali sa. Ani jednému z nás to neprišlo čudné. Naše priateľstvo už prešlo mnohými skúškami a stále drží. Tak veľmi mi chýbal, až ma to, dočerta, rozcítilo. Prekvapilo ma, že hneď ako sa odtiahol, nehovoril o Mercy. Možno sa iba vyhýbal tejto téme, aj keď vedel, že raz sa s ňou bude musieť stretnúť. Nemôže sa tváriť, ako by neexistoval.

Lena nám obom uvarila horúcu kávu a položila ju na mramorovú dosku. Jeremy sa lakťom oprel o pult a rukou si unavene podoprel hlavu. Vyzeral, že tiež príliš dlho nespal.

Alebo nemohol spať?

„Ako sa nám zatiaľ darí?" vyzvedal, lenže ja som vedel, že sa to pýta iba preto, že musí. V skutočnosti ho nezaujímala firma. Staral sa iba o jednu osobu a tou bola Mercy.

Azda som to v mysli zakríkol, no vzápätí vystúpila z výťahu a zakričala na mňa so širokým úsmevom na tvári. V ruke držala nejaký predmet, ktorý sa rozbil hneď, ako sa k nej otočil Jeremy. Vtom som sa prebral z tranzu a okamžite k nej podišiel.

„Mercy!" pobehol som k nej a zaraz ju zaviedol naspäť do výťahu. Bol som si istý, že Jeremy nie je ten, koho chcela teraz vidieť.

Nebola schopná hovoriť, avšak aj tak zo seba vysúkala zopár otázok. Neisto som jej potvrdil, že to bol naozaj Jeremy a v tichu sme sa zviezli až na prízemie.

Cítil som sa ako pred pár dňami. Pamätám si, ako som chcel Mercy pobozkať. Triaslo sa mi celé telo, pery ma presviedčali, aby som to urobil. Ja, hlupák, som ich poslúchol a pokúsil sa ju pobozkať. Rýchlosťou blesku vybehla z výťahu s ospravedlňujúcim výrazom.

Bolelo to. Bolelo to tak, sakramentsky, veľmi, že mi telo trhalo zvnútra. Chvel som sa oveľa viac a mal som pocit, že ak sa o chvíľu nezrútim na zem, prežijem už naozaj všetko. Lenže to som ešte netušil, aký pohľad sa mi naskytne o pár hodín neskôr.

Chcel som vykričať celému svetu, že Mercy milujem a nikdy ju neopustím, no to som nemohol. Aj keď som ju zúfalo chcel a túžil po nej, nemohol som ju mať. Jeremy sa vrátil a ja som vedel, že jej srdce si vyberie jeho. Ale čo urobí rozum?

Do výťahu nastúpili moji kolegovia, ktorých mená som ani nepoznal. Zrazu sa mi zdali cudzí. Napäto som stál na mieste a čakal som, kedy sa výťah opäť otvorí. Netušil som, čo budem robiť ďalej, ale bol som si istý, že to moje srdce nezvládne.

V koženom kresle som našiel Jeremyho a poradil som mu, aby sa s Mercy otvorene porozprával. Neviem, kde sa to vo mne zobralo, no nedokázal som mu neporadiť. Chcel som, aby boli obaja šťastní aj za tú cenu, že budem nešťastný ja. To so mnou urobila láska.

O pár hodín neskôr som to nevydržal a zobral záložku s povolením. Išiel som za Mercy, potreboval som sa porozprávať. Dvere na jej dome boli poodchýlené, a tak som vošiel dnu bez zaklopania. Kráčal som po drevených parketách, ktoré ma zaviedli priamo do obývačky. Na koberci kľačal Jeremy s Mercy v náručí. Bozkával ju, alebo ona bozkávala jeho? Videl som, ako im obom tiekli slzy po lícach, ako veľmi sa k sebe túlili.

Patrili jeden druhému celým svojím srdcom a to im nikto nevezme. Dokonca ani ja. Ešte chvíľu som na nich hľadel, no potom som radšej odvrátil pohľad. Nedokázal som sa pozerať na tú obrovskú lásku a silné city, čo šľahali ako blesky.

Mercyna láska k Jeremymu bičovala moje srdce a mňa to neopísateľne bolelo. Moje srdce kapitulovalo a chcelo prestať biť. Chcelo sa prestať hýbať a hodlalo tu nechať iba moje telo a moju myseľ, ktorá už nikdy zo seba nevymaže obraz Mercy a Jeremyho.

Potichu som sa vyparil bez toho, aby si ma všimli. Opatrne som za sebou zatvoril dvere a nasadol naspäť do auta. Nevydržal som to ani ja a slzy sa mi rozkotúľali po lícach. Neutieral som ich. Nechal som ich, aby všetky vytiekli a už nikdy viac sa neobjavili. Naozaj som cítil, akoby som ani nežil. Moje vnútro zomrelo spolu s pocitom, že som niekedy miloval. Miloval som tak veľmi, až sa mi to stalo osudným. Moja osudová žena má svojho muža, ale ja ním nie som. Niekedy si láska vyberá, aj keď ja som tomu doposiaľ neveril.