KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

24. kapitola

Ďakujem vám, srdiečka😍😜. Užite si časť.

Bozky _Amy_january 💋💋

Dych sa mu zasekol v hrdle a čakal, čo bude nasledovať.

„Máte to nešťastne zlomené, budeme vám to musieť aj napraviť." doktorka si dala dolu okuliare a prísne na neho hľadela.

Na chvíľu sa mu zatmelo pred očami, no myslel na Mercy, čo ho sčasti upokojovalo.

„Fajn." povedal potichu, bez akejkoľvek emócie.

„Bolo by lepšie, ak by slečna počkala na chodbe."

Mercy ho nechcela pustiť. Nie teraz, keď mu idú naprávať ruku. Vyčítala si, že ho sem vôbec prinútila ísť.

Vedela, že ju potrebuje pri sebe, ale nedal to najavo. Snažil sa byť silný kvôli nej a ona to veľmi dobre vedela.

„Nie! Chcem tu byť s ním." protestovala.

„Slečna rešpektujte príkazy lekára!" pohrozila jej doktorka a násilne ju vyviedla von. Posledný pohľad do tých orieškových očí a pred sebou mala už iba zabuchnuté dvere.

Nervózne pochodovala po chodbe, no nie príliš ďaleko od dverí, keby ju Jeremy potreboval.

Najprv bolo všade ticho, avšak potom sa ozval Jeremyho krik.

Jej ešte nikdy ruku nenaprávali, preto nevedela, ako veľmi to bolí.

„Kriste! Nemôžete to robiť trochu citlivejšie?!" hromžil.

Mercy sa celá vystrašená schúlila pri stene na zemi. Triasla sa od strachu, od bolesti, ktorú Jeremy prežíval.

Ozval sa ešte raz, načo si zapchala uši. Nemohla to už viac počuť. Niekoľko sĺz si našlo cestu von a zmáčalo jej mäkké líca.

Prešla dlhá chvíľa, keď sa otvorili dvere. Prvý vyšiel Jeremy a za ním hneď doktorka.

Jeremy stál neprítomne vedľa dverí, nič nevnímal. Biela sadra mu trónila na ruke.

„Teraz sa mu bude chcieť spať. Dostal lieky proti bolesti, ktoré ho uspávajú." vysvetlila jej doktorka

„To ste mu ich nemohli dať predtým, ako ste mu to išli naprávať?" vybehla po nej Mercy.

Doktorka na ňu v úžase civela, ale dokázala si zachovať profesionálnu tvár.

„O dva týždne sa vidíme na kontrole." strčila jej krabičku s liekmi do ruky a opätovne pred ňou zabuchla dvere.

Mercy bola znechutená jej prístupom. Vedela, že o dva týždne sa rozhodne neuvidia!

Teraz bol však dôležitý Jeremy a to, ako ho dostane bezpečne domov.

„Jeremy." ohlásila ho, načo na ňu pozrel.

„Ľúbim ťa, srdiečko." vyčaroval na tvári úsmev a prilepil sa jej na pery.

Bol očividne mimo, čo jej situáciu neuľahčovalo.

Zobrala ho za zdravú ruku a vyviedla ho preč. Pomohla mu nastúpiť a keď ho pripútavala, nemohol jej ujsť jeho úškrn.

Zatvoril oči a zaklonil hlavu.

Mercy musela uznať, že je ťažké sa pohybovať s takým obrovským chlapom. Čakalo ju ešte veľa práce.

Cesta domov prebehla, našťastie, úplne v poriadku. Problém nastal až vtedy, keď zaparkovala pred jeho garážou.

„Jeremy, vstávaj. Ideme do postele." snažila sa ho zobudiť, čo sa jej aj podarilo.

„Jedine s tebou." opäť sa na ňu zaškeril, ale pohol sa. Chcel vystúpiť, ale zabudol na to, že je stále pripútaný.

„Vysloboď ma z tohto pekla." prosíkal, snažiac sa stále dostať von z auta.

Mercy ho šikovným pohybom odpútala a zamkla za nimi auto.

Podopierala ho, čo vyzeralo naozaj komicky, keďže je od neho o hlavu nižšia.

„Jeremy, spolupracuj trochu." povzdychla si a ledva ho dostala pred dvere.

Naozaj ľutovala rozhodnutie, že ho prinútila ísť k doktorke.

„Kde máš kľúče?" opýtala sa, hľadiac na neho.

„Vo vrecku." povedal a oprel sa o dvere.

Mercy mu začala prehľadávať vrecká, no nikde ich nevedela nájsť.

„Vzadu." pošepkal jej a upravil prameň neposlušných vlasov.

Natiahla sa, aby mu dočiahla do zadného vrecka, pričom sa na neho musela natlačiť. Bola to naozaj výzva.

„Prečo si taká príťažlivá pri všetkom, čo robíš?" položil jej otázku, na ktorú však nemusela odpovedať. Spotená si odfúkla vlasy z čela a konečne odomkla dvere.

Pomohla mu prejsť do jeho izby a zastrela závesy. Uložila ho do postele a popriala sladké sny. Jeremy však nereagoval, ten už dávno spal.

Zavrela dvere na jeho izbe a okamžite voška do kúpeľne.

Studená sprcha bola liekom na bolesť hlavy, ktorá ju náhle prepadla.

Jeremy sa zobudil až neskoro večer. Bolo pol desiatej, keď otvoril dvere na jeho izbe. Snažil sa rozpamätať si posledné udalosti tohto dňa, lenže posledné, čo si pamätal bolo, že bol s Mercy v nemocnici.

„Mercy." pošepkal si a začal tuho premýšľať. Žiadne spomienky mu neprichádzali na um, preto sa najskôr rozhodol, že ju pohľadá tu.

Najskôr zamieril do kuchyne, ale tam nebola. Skontroloval obývačku aj kúpeľňu, no márne. Našiel ju až v náprotivnej izbe.

Pomaly otvoril dvere a uvidel maličké svetlo, ktoré svietilo na stolíku. Mercy sedela za ním, čítala nejaký časopis a jedla oriešky.

Chcel podísť k nej a tuho ju objať, ale ona vycítila jeho prítomnosť skôr.

Otočila sa na neho a skúmala, v akej nálade je teraz, či ešte fungujú tie lieky.

„Ako ti je?" spýtala sa so záujmom.

„Už je to oveľa lepšie, len si nič nepamätám." pošúchal sa po hlave a pristúpil bližšie.

Potiahol ju za ruku a vyzdvihol zo stoličky. Zdravou rukou si ju pritiahol bližšie a pobozkal ju na krk.

„Tiež by som rada na to zabudla." podotkla, teraz už pobavene, a vrúcne ho pobozkala.

Pohľadom ju vyzval, aby mu prezradila, čo sa dialo, a tak ho poslúchla. Jeremy sa celý čas mračil, neprehovoril ani pol slova.

„Prepáč mi to. Naozaj ma to veľmi mrzí. Ako to môžem odčiniť?" spýtal sa a znova ju pobozkal.

Mercy chvíľu uvažovala, no potom jej napadol skvelý nápad.

„Pomôžeš mi prichystať prekvapenie pre Avu." natešene na neho pozrela a on nemohol odolať tým iskierkam v jej očiach.

„Čokoľvek si zaželáš."

„Teraz mi však s niečím pomôžeš ty." šibalsky na ňu pozrel a zobral ju za ruku. Zaviedol ich do kúpeľne a Mercy oprel o dvere.

„Sám to predsa nezvládnem." povedal potmehúdsky a rukou jej obkreslil jemnú líniu jej pier.

Mercyne vnútro sa roztrieštilo na milión kúskov. Pohladila ho po zarastenom líci a venovala mu túžobný bozk.

Už vám niekedy naprávali kosť🤔😢?