Láska je cit, ktorý sa nikomu nevyhne a ktorý zamáva každým človekom. Jeremy bol doteraz spokojný so svojím životom a myslel si, že mu nič nechýba. Všetko sa však zmenilo, keď uvidel Mercy.
UPOZORNENIE: v príbehu sa nachádzajú scény nevhodné pre čit...
Vítam vás pri novej kapitole, dúfam, že sa vám bude páčiť🥰.
Venujem jucitatelka77🥰, Malencia21💖, Kurokawai💖, AdrianaDenner💖,AndreaKovalkova💖, Becka_Yaremenko😍, NikoliatkoSabova, kubko2003 za všetky votes a úžasné komentáre, ktoré mi vždy zanecháte🤩.
Užite si kapitolu💖.
PS: Na prekvapení pre všetkých komentujúcich a voteujúcich stále pracujem, no nebojte sa, čoskoro sa dočkáte. Ďakujem vám🥰💖🤩.
Bozky _Amy_january💋💋
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Neporiadok, ktorý vládol v dome Jonaha vôbec neprekvapil. Čakal to, a to ani Mercy nepoznal. Takáto situácia by zavarila nejednému človeku, preto iba pokojne obišiel rozbitú vázu a pokračoval v chôdzi. Mieril do Jeremyho pracovne po zbrojný preukaz. Potichu vošiel dnu, nechcel ju predsa zobudiť a zatvoril za sebou dvere. Na zemi ležali rozhádzané papiere, nik by sa v nich nevyznal. Jonah nebol výnimkou, avšak mal tú výhodu, že presne vedel ako preukaz vyzerá. Vytiahol modrý obal, vzal ho do ruky a vyšiel z miestnosti.
Na stôl v kuchyni položil obálku, ktorú napísal Jeremy pre Mercy a uvaril jej silnú kávu. Presne vedel, čo za takýchto okolností robiť. Potrebovala iba predýchať počiatočný šok. Jeremy mu prísne nakázal, že sa o ňu má postarať v každom prípade, aj keby bola proti. Jonah to chápal, pretože vedel, že ju miluje natoľko, že nedovolí, aby sa jej niečo stalo, aj keď on sám zlyhal.
Obývačka bola priestranná, našťastie, oči mu okamžite padli na útle klbko schúlené na zemi. Triasla sa, nevedno či od zimy, alebo ešte stále bojovala so svojimi vlastnými myšlienkami. Jemne ju zobral na ruky, položil na gauč a zakryl huňatou dekou. Robil to všetko s takou precíznosťou, že sa ani len nepohla. Bola biela ako smrť, ale to bolo normálne. Pohladil ju po vlasoch, ani nevedel prečo. Možno jej chcel naozaj ponúknuť iba ochranu, o ktorú ho Jeremy tak veľmi prosil.
Do hrnčeka nalial horúcu vodu až po okraj, ešte raz skontroloval Mercy a potichu sa vyparil.
O nedlhú chvíľu roztvorila svoje oči aj Mercy a ponaťahovala svoje skrehnuté svaly. Musela uznať, že sa jej spalo príjemne, až nad jej očakávania. Keď však na ňu dopadli dôsledky krutej reality, bolestne privrela oči.
Pomaly sa preberala, avšak vôbec si nespomínala, ako sa dostala naspäť na gauč. Dokonca ani to, ako sa zakryla touto dekou, ktorú videla po prvýkrát v živote. Zmätene sa posadila a oči jej ihneď padli na prsteň, ktorý sa vynímal na jej prstenníčku.
Priložila naň prsty druhej ruky a rozmýšľala, či si ho má dať dole. Krútila ním, no sama vedela, že to nedokáže. Ešte stále priveľmi ľúbila Jeremyho, ale zdravý rozum jej to zakazoval. Poslúchla ho, pretože vedela, že to tak bude najlepšie. Prsteň teda naďalej zostal na jej útlej rúčke a ona sa postavila na rovné nohy.
Prešla do kuchyne, lebo silná káva bolo to, čo teraz nevyhnutne potrebovala. Keď zbadala na mramorovej doske hrnček, z ktorého sa valila biela para, zastala. Musela sa pridržať stoličky, nebola si istá, či má vidiny. Presvedčila sa, že tam naozaj stojí a priblížila sa k nemu. Vtom ju však zastavil vlastný ochranný systém.
Tú kávu musel niekto pripraviť!
„Jeremy?" spýtala sa so strachom v hlase. Nebolo predsa možné, aby ho prepustili tak skoro.
Nevedno, či tam bol alebo nie, rozutekala sa do spálne a do cestovnej tašky nahádzala aspoň základné kúsky šatníka. Natiahla na seba úzke džínsy, schmatla tašku a hľadala, kam zapatrošila kľúč.
Po minútovom pátraní ho našla a položila pri obálku na stole. Vedela, že je od Jeremyho, preto ju neskúšala ani len otvoriť.
Obula si topánky, vyšla z domu a raz a navždy zabuchla za sebou dvere. Chcela skončiť s touto životnou kapitolou.
*
Hlasité klopanie ju vytrhlo z obedného spánku. Priala si, aby mohla prespať zbytok svojho života, no osud k nej taký milý zrejme nebol.
Strhla sa z desivého sna, v ktorom ju prenasledoval jej mŕtvy otec. Tvár Jeremyho sa postupom času menila na jeho tvár, čo ju nesmierne vystrašilo. Nechcela si pripustiť, že by mali niečo spoločné.
Zadýchaná sa postavila z postele a podišla k dverám.
„Kto je tam?" opýtala sa. Opatrnosť sa opäť prebojovala na prvé miesto v jej rebríčku priorít.
„Jonah Loxley, právny zástupca Jeremyho Clarka, vášho priateľa." predstavil sa slušne a počkal, kým mu otvorí.
Mercy si oprela hlavu o ťažké dvere a v tej chvíli si zapriala, aby sa s Jeremym nikdy nestretli. Aby jeho oči nenašli jej a nezobral si jej srdce so sebou.
Zámka cvakla a dvere sa odchýlili.
„S čím vám môžem pomôcť?" spýtala sa napoly unavene. Jonah nebol prekvapený, keď ju nenašiel u Jeremyho doma. Očividne sa tam už viac necítila ako doma, alebo jej to miesto privádzalo nepekné spomienky.
„Ešte že sa pýtate. Môžem vojsť?" žiarivo sa na ňu usmial. Mercy sa to príliš nepozdávalo, avšak asi jej nezostávala iná možnosť.
„Nech sa páči." pokynula mu rukou a zaviedla ho do útulnej obývačky.
„Môžem vám niečo ponúknuť?"
„Nie, netreba. Nezdržím sa dlho." rozprestrel papiere na stôl a jeden jej podal.
„Mercy, ste jediný svedok, ktorý môže vypovedať. Nik okrem vás, Jeremyho a toho nešťastníka sa na danom mieste nenachádzal. Jedine vy môžete poskytnúť plnohodnotnú výpoveď." hovoril, pričom jej vážne hľadel do jej zafírových očí.
„Samozrejme, máte právo výpoveď odoprieť, ale..."
„Ale?" Mercy na neho pozrela pohľadom plným bolesti a krivdy.
„Milujete ho snáď, nie?" zahľadel sa jej priamo do očí a neuhol pohľadom dovtedy, kým neodpovedala.
Nemusela dlho premýšľať nad odpoveďou. Vedela, že Jeremyho nikdy neprestane ľúbiť, navzdory všetkým okolnostiam. Vedela, že vypovedať by išla tak či tak, preto neotáľala. Chcela ho zachrániť pred väzením, lenže zároveň si ho chcela držať čo najviac od svojho tela. Stála si za svojím, že aj keď ho šialene miluje, nemôže byť s ním. Nie, keď ho nepozná.
„Iste." odsekla rozčúlene. Čo je toto za otázku?
„Tým pádom sa uvidíme v utorok na pojednávaní." pokynula a odprevadila ho k dverám.
„Dovidenia, Mercy." zakýval jej a pohol sa k smerom k bráničke.
„Dovidenia, pán Loxley."
„A aby som nezabudol, nadpozemsky vás miluje." vyslovil vetu, ktorá roztrieštila Mercyne vnútro opäť. Zabuchla za ním dvere a rozplakala sa.
Slzy jej tiekli tak jednoducho po tvári, akoby to nič neznamenalo. Ono to však znamenalo až príliš.
