KRIŠTÁĽOVO NEBESKÁ |DOKONČENÉ| ✔

39. kapitola

Ahojte, čitatelia❤️.

Dnes vám prinášam novú kapitolu písanú opäť zo srdiečka😘❤️.

Chcem ju venovať SophiaReadings, NikoliatkoSabova, AdrianaDenner, Kurokawai, Malencia21, Nina771 za vaše votes a krásne komentáre❤️❤️❤️.

Samozrejme, rovnako ďakujem aj vám ostatným za každé jedno prečítanie😍.

Podporte, prosím, moju tvorbu a posuňte ju hore v rebríčku! Je to taký malý challenge😅😍.

Ďakujem každému jednému z vás❤️.

Užite si kapitolu.

Bozky _Amy_january ❤️❤️

Slová, ktoré vypustil z úst jej nachvíľu zastavili tlkot srdca a zároveň v nej prebudili obrovskú ľútosť a strach.

„Podpálili našu chatu." vydal zo seba takmer nečujne a oprel sa o drevený stolík.

Mercy sa zatmelo pred očami, musela sa prichytiť steny.

ꞌAko môže niekto urobiť niečo tak zlomyseľné?ꞌ premýšľala.

Obaja si uvedomovali, že posledné okolnosti nie sú náhodné. Niekto to robí úmyselne, aj keď zatiaľ nevedia prečo.

Jeremymu sa rozblikala v hlave kontrolka, pretože mal pocit, že už ide do tuhého. Spomenul si na jednu vecičku, ktorú si zaobstaral pri poslednej vyhrážke.

Uvedomoval si, že nech to bol ktokoľvek, polícia mu v tomto nepomôže.

Mercy zostalo zle, a tak sa vrátila naspäť do izby, aby sa obliekla. V tú istú minútu ju premkol obrovitánsky chlad.

Jeremy tak dostal viac času na uvažovanie, lenže až príliš dobre si uvedomoval, čo bude teraz jeho prioritou.

Ochrániť Mercy za každú cenu!

Nemieni prísť v živote o jediného človeka, ktorého kedy miloval.

Rýchlym krokom sa presunul do izby, kde zbalil všetky veci, ktoré si sem doniesla. Na nič sa ho nepýtala, iba sa nečinne prizerala. Bleskurýchle sa rozlúčili s Annie, bez udania jediného dôvodu, prečo si pobyt u nej skrátili, a vyrazili späť domov.

Jeremy nevedel, kde to bude pre nich teraz najbezpečnejšie. Skoro rozmliaždil volant, ako silno ho držal v rukách.

Akonáhle prišli domov, vošiel do svojej kancelárie, kde za sebou zamkol. Podišiel k masívnemu stolu, ktorý dominoval celej miestnosti a otvoril poslednú zásuvku. Pohľad mu padol na zamatové vrecúško.

Opatrne ho zobral do rúk a roztvoril ho. Vybral z neho ťažký predmet a chvíľu rozmýšľal, či ho má nosiť pri sebe. Dopredu si uvedomoval, že Mercy by sa to vôbec nepáčilo, nesúhlasila by s tým.

Nechcel o ňu prísť, a preto jej toto malé tajomstvo zatiaľ nevyzradil. Niečo v hĺbke duše mu našepkávalo, že by to nemuselo dopadnúť najlepšie.

Z dotieravých myšlienok ho vyrušilo až jemné klopanie, ktoré sa rozľahlo po miestnosti. Zľakol sa tak veľmi, až mu skoro záhadný predmet vypadol z rúk. Nateraz ho schoval naspäť do zásuvky a zamkol ju.

Podišiel k dverám a otočil kľúčom. Otvoril ich a hneď, ako uvidel Mercy, zavinul si ju do objatia.

„Budem sa musieť ísť pozrieť na tú chatu." oznámil jej a dúfal, že nebude protestovať.

Opak bol však pravdou a ona sa ihneď ozvala.

„Pôjdem s tebou."

Povzdychol si, a keďže vôbec nemal náladu a ani energiu na hádky, potichu podotkol.

„Bál som sa, že to povieš." hlavu si položil na jej útle rameno a vdýchol čerstvú vôňu jej tela. Voňala tak nádherne, až mu to rozpaľovalo celé telo.

Vedel, že keď si niečo zaumieni, tak si ide tvrdo za tým a nikto ani nič ju nepresvedčí.

Pritiahol si ju k sebe ešte tuhšie a zašepkal.

„Nechcem, aby sa ti niečo stalo. Bol by som veľmi rád, keby si zostala tu. Je to oveľa bezpečnejšie miesto, ako sa zdá." pobozkal ju zľahka za ucho a pohľad upriamil na jej tvár.

„Nenechám ťa tam ísť samého. Sme v tom spolu." uisťovala ho a rukami ho ešte väčšmi zovrela.

Jeremy bol už unavený zo všetkého toho naháňania a ochraňovania. Nevládal a bolo to na ňom poznať, aj keď sa veľmi snažil dokázať opak.

Preplietol si s ňou prsty a vtisol jej nežný bozk na pery. Chvíľu ich tam podržal, aby sa ubezpečil, že sa mu to iba nesníva.

*

Už od príjazdovej cesty sa Jeremyho zmocňoval zlý pocit. Akoby dopredu vedel, že tu nemajú byť. Policajné pásky sa vynímali okolo ozrutného zhoreniska.

Slzy sa mu pretláčali von, no rýchlo ich zahnal späť.

Spomienky na toto miesto, kde trávil svoje detstvo a po novom aj prenádherný týždeň s Mercy, mu vyvolávali chvenie v žalúdku.

Nevedel, čím všetkým si ešte budú musieť prejsť, no bol ochotný riskovať všetko, len aby mohol byť s ňou.

Stisk jej ruky ho prebral a znovu sa presunuli o pár krokov ďalej.

Miesta, vyznačené neónovým sprejom jasne zachytávali dôkazy, ktoré tu páchatelia nechali. Nebola to iba náhoda, niekto to plánoval. Dosvedčujú to aj prázdne kanistre, ktoré ležali bokom.

Mercy sa nemohla pozerať na nešťastie, ktoré sa mu zračilo v očiach. Potiahla ho za ruku ďalej až sa dostali pri cestičku, ktorá ich viedla okolo jazera.

Nevedela, čo by mu povedala, aby trochu potlačila jeho bôľ, no bola si istá, že prizerať sa na ohorenú chatu mu príliš nepomôže.

Občas aj ju prepadli spomienky na tento skvost, ale pre neho musela byť silná.

Ruku mu ovinula okolo úzkych bokov a prinútila ho spolupracovať. Chvíľu sa iba tak prechádzali, avšak po chvíli dodal.

„Sľúb mi, že odo mňa za žiadnych okolností neodídeš." vážne jej pozrel do očí, lenže Mercy si vtedy neuvedomovala, čo mu to vlastne prisľúbila.

„Nikdy ťa neopustím." zaprisahala sa, a v tú sekundu si myslela, že to navždy dodrží.

Svoju prísahu spečatili bozkom, no vyrušili ich tlmené hlasy. Vzápätí sa vrátili pri chatu, avšak nikoho tam nezbadali.

ꞌAsi sa mi to iba zdalo.ꞌ pomyslel si Jeremy, lenže keď uvidel štyri prepichnuté pneumatiky, zamyslel sa, či si z neho niekto tam hore nerobí žarty.

Chcel sa rozbehnúť a nájsť kohokoľvek, kto môže za túto neplechu, ale boľavé srdce ho zastavilo.

Už naozaj nevládal jestvovať, nieto ešte niekoho naháňať.

Zotročene padol na kolená a ruky vystrel k nebu v samom zúfalstve, ktoré z neho sálalo.

Mercy stála obďaleč a pozorovala ho, ako sa rúca. Začal padať hustý dážď, čo však Jeremyho vôbec neprekvapilo. Nečudoval by sa, ani keby teraz začali padať meteority.

Prišlo mu na um, že si možno neboli súdení, no túto myšlienku rýchlo zavrhol.

Padla na kolená pred neho, zobrala mu tvár do svojich rúk, nenásytne ho pobozkala a pošepkala mu, pretože cítila, že ho stráca.

„My to dokážeme!" pritisla si svoje čelo na jeho a do ďalšieho bozku vložila všetky svoje city.

Ľúbila ho z celého srdca a nemienila sa ho len tak ľahko vzdať.

Hladkala ho upokojujúco po tvári, utierala slzy, ktoré patrili obom a zachraňovala dve zranené duše.