Lucian

Uno

„Papà?" [Oci?] Nestrácam čas klopaním a rovno vstúpim do veľkej miestnosti. Môj otec, Capo rodiny Valentino, sedí za veľkým stolom z čerešne. Na sebe má len čiernu košeľu s rozopnutými vrchnými gombíkmi. Jeho sivé pramene vlasov smerujú do všetkých strán, akoby si ich niekoľkokrát rozcuchal.

Počas toho, ako zatváram potichu dvere, si ma premeriava chladným výrazom. Ruky má prekrížené a priložené k perám. Pomaly sa priblížim k stolu, aby som si mohla sadnúť na kožené kreslo pred neho. Neviem, čo otcovi nahodilo tak zlú a pochmúrnu náladu, ale rozhodne sa to nehodlám zisťovať.

Pokiaľ viem, nič zlé som neurobila. Posledná vražda prebehla rýchlo a bez svedkov, postarala som sa, aby som nezanechala žiadne stopy. (Vždy, keď robím svoju prácu, robím ju čo najlepšie.) Vo svojej branži som jedna z najlepších a vďaka svojmu tvrdému výcviku som sa stala jeho osobným vrahom. Moja práca sa líši od tej obyčajnej peniazmi. A povedzme si úprimne, nikto v tomto svete po ničom inom netúži viac, ako po poriadne plných kapsách. Ja nie som výnimkou.

Jediná moja výhoda je v tom, že som sa narodila do tej správnej rodiny a neznížila som sa pod takú úroveň, aby sa zo mňa stala šľapka, kurva alebo striptérka. Keď si konečne sadnem, akoby sa prebral z tranzu a s prívetivým úsmevom hlesne:

„Miele, ako sa ti darilo?" [zlatko] V preklade, išlo všetko podľa plánu? Milujem svojho otca. Po tom, čo bola moja matka zavraždená, neostal mi nik iný. Boli sme tu jeden pre druhého a prešli spolu značnou časťou života. Každú jednu sekundu, ktorú strávim v tomto svete, ktorý je skazený skrz na skrz, mi matka chýba. Otec mi ju nahrádza a vypĺňa tú prázdnotu, ktorá sa vo mne usadila. Aj keď sama dobre viem, že úplne nezmizne, žiť po jeho boku je menej bolestivejšie.

„Tak, ako vždy, odviedla som vynikajúcu prácu, ale papà, deje sa niečo? Keď po mňa prišiel Antonio, vyzeral dosť vystrašene." Antonio, drahý priateľ otecka, ktorý je členom vo vláde a nahráva nám štátne peniaze do trezora, ma vyrušil pri rannom tréningu, kedy ma okamžite poslal k otcovi. Vraj si žiada moju prítomnosť.

„Nič podstatné, čo by ťa malo trápiť. Mám len pre teba malú úlohu." Pousmial sa a ukázal mi tým tak perleťovo-biele zuby. Otvoril šuplík a hodil na stôl zložku. Natiahla som sa za spismi papierov, informácií a fotiek, ktoré by mi mali pomôcť v hľadaní môjho klienta. Túto básničku sme opakovali znova a znova po dobu niekoľkých rokov. Stal sa z toho taký každodenný šálok kávy. Uchopila som zložku medzi prsty a prešla po drsnom papiere v strede strany. Meno na zložke ma nesmierne zaujalo, viac, akoby som si priala.

„Dominico De Santis?" Prečítala som meno a na koži mi vyskočili mierne zimomriavky. Okamžite som sa znenávidela za tú reakciu. Prečo, preboha, mal môj otec zložku niekoho tak-