Lucian

Tredici

„Vstávať!" Niekto mi zabúcha na dvere a ja sa strhnem z pokojného spánku. Zamračím sa, posadím na mäkké periny a pretriem si zlepené oči. Obzriem sa vôkol seba v snahe zistiť, koľko je hodín, no zabudla som, že sa v mojej izbe žiadne nenachádzajú. Dnu mi vtrhne jeden zo strážcov a ja si perinu pritisnem viac k telu. 

„Hýb sa. Čaká vás práca." Otočí sa na odchod. 

„Počkaj! Koľko je hodín?" Zamračím sa na neho. Nahne sa spoza otvorených dverí a iba povie:

„Jedenásť večer." A už ho nie je. Vzdychnem si. Prečo nás budia tak neskoro? Zatiaľ, čo si na seba oblečiem čierne tričko a sivé nohavice, počúvam zvuky z chodby. Nariekanie dievčat, ťažké kroky mužov a ich búchanie na dvere.

Ako náhle vyjdem z izby, niekto ma popadne za ruku a začne ma tlačiť cez chodbu.

„Hej!" Napomeniem ho, pretože jeho stisk nie je práve najjemnejší.

Vedú nás cez nekonečne dlhé chodby až sa ocitneme pri výťahu. Všimne si, že sme tu len štyri. 

„Koľké z nich sa hodia na lavoro speciale, Thomasiano?"[špeciálnu prácu]

„Quattro," [štyri] 

Spomeniem si na rozhovor spred dňa? Dvoch? 

„Kam nás to vedú?" Opýta sa ma Ariana. Iba pokrčím plecami a sledujem čísla výťahu. -2, -3 a stále nižšie a nižšie. Nadvihnem obočie. Keď sa výťah zastaví, vykročíme von stále uväznené v rukách strážcov. V hlave sa mi iba usadí číslo -6. 

Ocitneme sa v priestore, ktorý mi pripomína garáž. Vôkol nás sú na zaparkované rady áut. A rady a rady a rady. Vyvalím oči. Koľko peňazí ten človek má? Rodina De Santis? Do koľkých obchodoch a špinavých prác musia byť zamočení, aby mali toľko peňazí? Tá myšlienka má desí, no zároveň udivuje. -6, garáž, poznačím si v hlave. Koľko poschodí ma tento dom? Čo všetko je na ostatných poschodiach? 

Podídeme k čiernej dodávke. Dvere sa otvoria a my postupne nastúpime. Jedna za druhou. Neskôr sa dodávka zatvorí a my sme pohltené do tmy. O chvíľku sa nad našimi hlavami rozsvieti svetlo. Nie moc silné, aby poriadne osvetlilo celý priestor, no dostatočne na to, aby sme si dokázali vidieť na tvár a pod nohy. Sadnem si vedľa Ariany a dve dievčatá oproti nám sa oprú o stenu dodávky. 

Niečo sa zapne v rohu. Televízor, respektíve jeho menšia verzia. Zdá sa, že má v sebe zabudovaný iba jeden kanál. Na obrazovke sa objaví Lucian. 

Sedí v prázdnej miestnosti. Za ním sú okná cez ktoré svieti svetlo mesiaca a hviezd. Tlmia jeho postavu, ktorá sedí na stoličke s rukami spojenými pred sebou a s jednou nohou, ktorej členok je položený na kolene. Izba sa mi zdá povedomá. A odrazu sa mi rozsvieti. Namiesto stola tam je však iba stolička a on.