◽Mafia Boss
& Assassin◽
༻✧༺
"Môj svet je krutý a neľútostný. Ak preukážeš milosť, zničí ťa. Ak preukážeš slabosť, zlomí ťa. Ak preukážeš strach, zabije ťa."
Keď najobávanejšia vrahyňa vo...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
„Au!" Syknem, keď sa neudržím, ruka sa mi zošmykne a ja si zoderiem nechty. Končeky prstov mi idú umrieť od pálčivej bolesti. Mám ich doškriabané a ubolené. Musím sa poponáhľať, než sem ochranka stihne dôjsť a nájdu ma, ako sa škriabem po stene pri balkóne so snahou sa dostať do domu. Prekvapilo ma, že keď som sa vynorila z lesa a nenápadne sa poobzerala vôkol seba, muži nikde neboli. Musela som prísť presne v čas. No neviem, koľko mám času, preto, keď sa ocitnem na bezpečnej strane balkóna si spokojne vydýchnem.
Bežím cez chodby a v mysli sa mi prehráva rozhovor s otcom. Poprosila som Ellu, či by ma nezaviezli do hotelu Angelica. Keďže sa nachádza najbližšie k hore, na ktorej má Lucian postavenú rezidenciu, bol to ten najrýchlejší spôsob, ako sa sem nenápadne vrátiť. Nahovorila som jej, že moji rodičia uviazli v zápche, a tak mi nakázali, aby som zašla k tete, ktorá býva práve v hotelu Angelica. Podľa jej výrazu mi bolo jasné, že mi na to neskočila.
No, keďže som telefonovala s otcom, nechala to tak a zbytočne sa ma na nič nevypytovala. Len mi povedala, aby som bola opatrná a dala mi jej telefónne číslo, aby som jej pre prípad núdze zavolala.
Vstúpila som do hotela a počkala, než ich auto zmizne z dohľadu. Potom som papierik s číslom odhodila do najbližšieho odpadkového koša a rozbehla sa do hôr. Keď som dobehla do jeho záhrad bola som zadýchaná a unavená, opäť, no nemohla som sa zdržiavať, a tak som sa okamžite pustila do lezenia po stene.
Práve teraz bežím k svojej izbe a modlím sa, aby ma nik nechytil. Ak by sa Lucian dozvedel, že som zas utiekla, bohvie, čo by mi spravil. Podarilo sa mi nepozorovateľne utiecť, toto nemôže byť o nič ťažšie. Nie?
Podarí sa mi to. Prezlečiem sa do pyžama a ľahnem si do mäkkých perín. Ráno začnem o siedmej a nik sa nedozvie, že som bola preč. Potom, keď dostanem ďalšie pokyny sa pustím do práce.
Zastanem pred mojimi dverami. Nepočujem žiadne kroky ani hlasy, v dome je mŕtvo. Vydýchnem si od úľavy a otvorím dvere. Rýchlo vkĺznem dnu a potichu za sebou zavriem. Začnem si rozpínať mikinu, keď vtom:
„Rosetta Monetti," ozve sa spoza mňa známy hlas a ja podskočím. Rýchlo sa otočím, mikinu si pritiahnem viac k telu a skoro mi srdce vyskočí z hrude pri pohľade na Luciana, ako sa opiera o stenu s rukami vo vreckách. Pozerá na mňa chladne, hlavu má mierne sklonenú k telu a jeho tmavé hnedé vlasy mu zatieňujú oči. Nasucho preglgnem.
„Lucian," šepnem. Čo mám povedať? Čo mám urobiť? Dýchaj, len dýchaj. Som vriti. Snažím sa pozerať všade inde okrem jeho očí. V tme a žiare mesiaca mu divne svietia a ja mám pocit, akoby ma tým pohľadom spaľoval. Keď mi zrak padne na otvorenú skriňu, nadvihnem obočie v tichej otázke. Hrabal sa mi vo veciach? Myslím, vlastne to moje veci nie sú, ale-
„Aká bola nočná prechádza, slečna Monetti?" Jeho hlboký hlas ma preberie.
