◽Mafia Boss
& Assassin◽
༻✧༺
"Môj svet je krutý a neľútostný. Ak preukážeš milosť, zničí ťa. Ak preukážeš slabosť, zlomí ťa. Ak preukážeš strach, zabije ťa."
Keď najobávanejšia vrahyňa vo...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
༻✧༺
„Ako sa opovažuješ!" Palivá facka mi odhodila tvár do boku a líce pohltil červený nádych. Bolesť mi vystrelila do hlavy ako neriadený šíp a z očí sa mi spustili slané slzy.
„Prepáč, teta Camille," plakal som. Vzlyky som už naďalej nedokázal potláčať. Bol som vystrašený. Bol som zhrozený z odhalenia prvej tváre ženy, ktorá bola kedysi mojou oporou. Ktorej som kedysi hovoril rodina.
Čierny kov pištole sa zablysol v slabom svetle jasného mesiaca. Chlad miestnosti ma prijal do náručia a pobozkal mi kosti. Telo sa mi triaslo, mysľou behali myšlienky a ja som sa nedokázala upokojiť.
Pokojne nadýchnuť.
„Zabi ho! Zabi ho, zabi, zabi!" Kričala. Ruky mala špinavé od krvi, vlasy strapaté a jej čierne obtiahnuté šaty boli premočené od zapáchajúceho potu.
„Nie," zašepkal muž na zemi.
„Luciano, okamžite!" Ďalšia facka. Ďalšie rinčanie v ušiach. V ústach som vtedy zacítil známu pachuť krvi.
Nezabil som ho. Ako náhle sa tá zbraň dotkla mojich prstov, odhodil som ju od seba preč, akoby ma ten chladný kov popálil.
Ja nechcem zabíjať.
Mama by si to nepriala. Nechcem to- nechcem-
„Nechcem, ja-," zavzlykal som. No to už ma Camille popadla surovo za ruku a vyviedla von z miestnosti. Ťahala ma známou chodbou. Sledoval som jej chrbát, tmavé vlasy, ako sa vlnili vo vzduchu a ich konce boli mastné a špinavé od karmínovej červenej tekutiny, ktorú zvykla nosiť ako šperky.
„Nie! Nie, prosím, prosím!" Škriabal som ju. Nechty som zarýval do jej perleťovo bielej pokožky, až sa na nej objavili červené pásy. Stisk však nepovolila. Pohľad sa mi rozmazal.
Camille.
Otvorila dvere do prázdnej miestnosti. V jej strede stála skriňa. Prázdna skriňa. Kúty izby boli pohltené do temna a dnu neprenikalo žiadne svetlo.
Camille.
Začal som prerývane dýchať, čosi ma odrazu ťažilo na hrudníku. Nedovolilo mi sa nadýchnuť. A Camille zarinčala zväzkom kľúčov. Otvorila skriňu.
„Nabudúce si dvakrát rozmyslíš, či moje rozkazy budeš počúvať alebo nie," rameno mi narazilo do tvrdého dreva. Hlava sa mi zatočila. Pohľad sa mi rozmazal. A dvere do skrine sa zavreli.
Nastalo cvaknutie.
A potom ticho.
Camille, Camille...
„Camille! Camille! Pusti ma von! Prosím, pusti ma!" Búchal som zo všetkých síl, no dvere od skrine stáli pevne. Uväznili ma. Vzlykal som, híkal som a triasol sa od adrenalínu, strachu i hnevu.
