Lucian

Trentanove

„Leon, čo to robíš?" Dážď ma okamžite pokryje mokrou, ľadovou pokrývkou a kvapôčky z prameňov vlasov mi začnú kvapkať dole rovno pred očami. Leon mi venuje iba úsmev.

„Beriem si svoju odmenu," muž po jeho boku urobí krok ku mne. Vytiahnem druhú zbraň zozadu z opasku a strelím ho do hrude. Padá k zemi s tichým výkrikom na perách. Leon okamžite vytiahne zbraň a nabije. 

Postrelený muž sa zvíja na zemi. Dážď dopadá na jeho telo a pomaly si ho chladne víta medzi seba. Tak, ako aj smrť po ňom už naťahuje ruky. Krv sfarbuje mláku vody pod ním a pomaly ale isto sa jeho život sype pod jeho rukami a stráca sa vo vlhkom vetre. 

Jemu však pozornosť nevenujeme. Mierime na seba zbrane a čakáme na pohyb toho druhého. 

Pozvánku pre výstrel.

No zdá sa, akoby ani jeden z nás nedýchal. Plne sa sústredíme na pohyby, na každý výdych. Sme ako skaly o ktoré naráža strach vo forme silných vodných prúdov.

„Rosetta je moja," varujem ho.

Leon sa mi iba vysmeje: „ Nie, Rosetta bude patriť mne–"

„Asi si ma nepochopil, Leon," chladno ho preruším a som pripravený toho kokota prizabiť.

„Rosetta je moja. A ty si mi ju zobral, dotkol si sa jej. Nie, ty si len pomyslel, že si niečo také môžeš dovoliť a tým si si už podpísal smrť. Minule som ťa ušetril. Lenže teraz," pohľadom skĺznem na tvár Rose za sklom dodávky, ,,teraz máš niečo, čo patrí mne."

Leon vystrelí, zo strachu. Vyhnem sa guľke, zvalím sa na zem a stlačím spúšť. Dážď sa mi dostal do očí, a tak môj výstrel nebol presný a Leona som trafil do nohy. Zatne zuby, zavrčí a odhodí prázdnu zbraň.

V mojej sa náboj taktiež už nenachádza a tak putuje bokom. 

Zatnem päste a rozbehnem sa na neho. Odrazím sa od zadnej nohy, jednou rukou si chránim tvár a tá druhá je nasmerovaná v ľavom háku.

Vyhne sa a ja následne ucítim ránu na bruchu. Objíme ma rukami a kolenom mi ešte niekoľkokrát uštedrí rany do brucha. Zavrčím a ignorujem bolesť, ktorá mi spôsobila piskot v ušiach, keď ho hlavou udriem do nosu. Započujem puknutie a potom rev.

Schytím mu hlavu a prsty zaryjem do zatvorených očí. Ryjem hlboko, vychutnávam si jeho krik, ktorý ma uspokojí natoľko, že zatúžim po ďalšom. 

Päsť smeruje zospodu až sa stretne bolestivo z bradou. Vybijem mu pár zubov. Ihneď potom aj ľavý a pravý hák, kolenom mu skrášlim polámaný nos ešte viac a keď ho nakoniec schytím za hlavu a odhodím na zem, ostanem sa nad ním týčiť a rozmýšľať, ako by som si jeho bolesť najviac vychutnal.

Akú smrť by si zaslúžil za to, že sa jej dotkol.

„Iba hlupák by si mohol myslieť, že po tom, ako sa dotkne mojich vecí, vyjde z toho živý," odseknem krútiac hlavou.

Sadnem si na neho obkročmo a schytím mu prsty. 

„Počul som, že miluješ hudbu," schytím malíček a ohnem ho čo najviac. 

Puk.

Následne výkrik. Leon sa prehne, keď malíček schytím a odhryznem. Vypľujem krv aj s malíčkom na mokrú zem. 

„Dvadsať rokov cvičenia na piano a k ničomu, škoda," kývnem ramenami a to isté zopakujem na prste, ukazováku a palci.

Druhá ruka neostane zabudnutá. Leon sa nedokáže nadýchnuť. Niekoľkokrát mi omdlel na pár sekúnd, no nato sa ihneď prebral. 

Schmatnem odhryznuté prsty a napchám mu ich do krku.

„Keď ti tak chutí sa dotýkať toho čoho by si nemal. Koho by si nemal. Zožer si ich," usmejem sa, keď sa zadusí krvou a prstami. Z hrdla mu vyjdú zvratky, no ja mu zapchám ústa. 

„Ostal nám prstenník," pozorujem svoje dielo. 

„Tie ti nechám. Pre prípad, že by sa nejaká žena chcela oženiť s mŕtvolou. Budem dobrý a tú možnosť ti nechám. Predsa, nie som monštrum, aby som ťa pripravil o takú možnosť," schmatnem jeho dutú hlavu a zlomím mu krk. 

Postavím sa, utriem si ruky do smokingu a zamračím sa.

„Aká škoda tak drahého oblečenia," otočím sa za seba, keď začujem pár krokov za sebou čľapkajúc vo vode. 

Zbadám svojich mužov.

„Idete neskoro," hlesnem, vezmem si od jedného vreckovku a utriem si krv z tváre. Napne ich pri pohľade na telo Leona bez prstov a vytočenou hlavou v nezvyčajnom uhle.

„Pane, Valentino utiekol."

„Takže sa tu predsa len ukázal. Ako úplný zbabelec tu nechaj jeho dcéru a spakoval sa ihneď v okamihu, kedy mu išlo o život. Dobre...A čo môj otec?" Prehrabnem si vlasy rukou, a tak si ich odhrniem z čela.

„Dávno odišiel."

Ako svojho otca poznám, dnešok mi bude ešte dlho cpať do krku. No zatiaľ, pokiaľ budem na ten deň čakať, aby som mu mohol rázne pripomenúť, ktorý z nás je skutočne ten, kto to v živote posral–

Otočím sa k autu a pozornosť presuniem na moju vrahyňu.