Lucian

Trentuno

Nasledujúce dni sa mi zhrnuli do jednej veľkej machule. Ráno som vstala s pocitom, že som ten najhorší človek na svete (nie, žeby som to nevedela už pred tým, len teraz si to myslí aj jeden z najdôležitejších ľudí v mojom živote). Všímam si pohľady, ktoré mi Aless nenápadne posiela, keď si myslí, že ju nevnímam a nevidím, no ich vzťah s Lucianom sa nezmenil. Pri jeho blízkosti má nasadenú šťastnú tváričku snúbenky, ktorá má plnú hlavu príprav na svadbu. 

Z toho som usúdila, že Lucianovi nespomenula, že vie, čo sa medzi nami stalo. A to zaujalo moju pozornosť.

Žeby Luciana milovala natoľko, aby mu odpustila jeho prešľap so mnou a ostala s ním i napriek jeho činnom? Kvôli tej myšlienke sa moja nálada len zhoršila.

Od otca som nezačula jediné slovo, odvtedy, čo som mu poslala list o tom, čo som zistila. Moje jediné rozkazy boli:

„Non lasciarti uccidere" [nenechaj sa zabiť] čo mi moc nepomohlo.

Vzdychnem si a opäť sa snažím ponoriť naplno do práce. Cítim sa potupená a som podráždená. Neriešila som to. Že musím pracovať u Luciana ako jeho osobná slúžka a striptérka, no teraz vieme, čo Lucian plánuje. Prečo tu stále musím trčať? Otec dostal to, čo chcel! Prečo ma odtiaľto nevyvedie? 

Zodvihnem špinavé a smradľavé Lucianove ponožky zo zeme a hodím ich do koša k ostatnej špinavej bielizni. Jasné, mohla by som utiecť sama, veď mi to už raz vyšlo, to by som ale nemohla byť dvadsaťštyri hodín na očiach. 

Od toho pohrebu mi Lucian dal prerobiť rozvrh. Ak nie som v kuchyni, mám prácu na chodbe, v práčovni, na záhrade, v knižnici. A ak nie tam, potom sa musím ošívať v Lucianovej izbe alebo pracovni. Inými slovami, mám voľný čas len na spanie. A po tom celom dni, kedy som bola neustále na nohách som rada, že posteľ je v tej chvíli môj jediný spoločník. 

Prechádzam cez koberec a zarazím sa. Spod neho vyjde mazľavý zvuk, moja noha dopadne na niečo mäkké, čo sa pod mojou váhou rozpľaclo. Skrčím sa a nadvihnem roh koberca. Napne ma, keď zbadám rozpučené Tacos.

„Ale tak dosť!" Naštvane hodím asi sto kilovú kopu špinavej bielizni na zem a dupnem nohou. Keď som tu bola naposledy, bolo tu čisto. Teraz sa to tu dá porovnať tak akurát s chlievom pre prasatá. Mám taký pocit, že ten idiot mi to robí naschvál! 

Každý deň musím zbierať oblečenie, ktoré smrdí po hovnách, chlapec nevie splachovať záchod, jeho podlaha má každý deň inú krvavú ozdobu a vzduch v izbe je viac než toxický. Zaškrípem zubami, hej, rozhodne mi to robí naschvál... zodvihnem bielizeň a odpracem sa do kúpeľne.

Debil.

Hnusný imbecil.

Prachaté rozmaznané prasco.

Arogantný sr-

„Toto ti spadlo," prudko sa otočím za hlasom, bielizeň sa mi zošmykne z rúk a ja jeme podskočím.