Lucian

Quarantuno

Naše bozky sa stali naším jediným kyslíkom medzi nami. Ja som žila pre tie jeho o on pre tie moje. Jeho dotyk sa stal tým jediným, na čo som dokázala myslieť a jeho telo bolo to jediné, po ktorom som dokázala bažiť.

V tú chvíľu pre mňa existoval iba Lucian. A predstava, že ma dokázal tak vtiahnuť do jeho skazeného vnútra, že uväznil moje srdce v nejakej prekliatej slučke, z ktorej sa nedokážem vymaniť, má desí a vzrušuje navzájom.

Moje ruky odrazu pobozkal chladný vietor. A bola som voľná. 

Okamžite mi vystrelili k jeho pleciam, postavila som sa a podstrčila Luciana na stoličku. Vzala som lano medzi prsty, silno ho uchopila a začala som ho motať okolo zápästí muža, ktorý sa odteraz podmanil pod moju priazeň. 

Celý čas bez prerušenia bozku.

Až do chvíle, než som ucítila, ako sa mu pery sformovali do úškľabku, ktorý mi privodil jemné neposlušné motýliky v bruchu.

„Teraz ma zabiješ? Tak, ako si zabila môjho brata?" Neodpustil si.

„Tvoja smrť by bola určite zábava," prikývnem, sadnem si mu do lona a prehodím si vlasy cez rameno. Pobozkám ho na krk a veľmi pomaly svoj jazyk presuniem na druhú stranu, kde ho opäť poláskam.

Z pier mu unikne slabý ston a ja sa víťazoslávne usmejem.

„Rose-," zadychčí, čelo si oprie o moje rameno a zašepká: „Čo mi to stváraš, Rose?"

„Ani nevieš, ako moc ťa chcem v tejto chvíli zabiť, Rose," pobozkám ho na líce, rozopnem mu košeľu a bruškami prstov mu prejdem cez vypracovanú pevnú hruď až k tehličkám na bruchu.

 Cítim, ako sa jeho svaly pod každým mojím pohybom napnú, ako sa jeho dych zasekne v krku, keď zavlním bokmi a ja ucítim stvorenie, ktoré sa pri mojej prítomnosti prebralo. 

„Mal-mal by som ťa zabiť. Konečne sa pomstiť. Mal by som ťa dokonca nenávidieť..." rozopnem mu opasok a stiahnem nohavice. Ukradnem si bozk na pery. A potom niekoľko ďalších.

Ukradnem si od neho omnoho viac. 

„Lenže," jeho boxerky už tiež ležia pri zemi. Schytím ho do ruky a pomasírujem. Stiahnem si nohavičky do strany a spojím naše telá v okamihu, kedy sa oba nadýchneme.

„Robíš to veľmi ťažké ťa nenávidieť, Rose," odrazu sa jeho ruky uvoľnia. Schytí moje hnedé pramene vlasov do pästi a dvakrát ich obmotá okolo dlane. 

Potom zatiahne a prirazí bokmi. Prehnem sa v chrbte, chĺpky na rukách sa mi postavia a v hlave mi vybuchne eufória.

Prirazí znova, a znova. Jeho choreografia je tvrdšia a rýchlejšia. A moje sólo tanca sa tak dostáva do finále až príliš rýchlo. 

Lucian zavrčí, postaví sa a jednou rukou ma schytí pod zadok. Obmotám mu ruky okolo ramien a zavzdychám, keď ucítim na chrbte chlad pevnej steny.

„Budem ťa šukať tak dlho, až ti tie choré nápady vyrazím z hlavy," odrazu sa mi prilepí na pery a zahryzne. Ucítim jemnú chuť krvi. 

„Budem ti privádzať rozkoš až dovtedy, pokiaľ v tvojej hlave neostane iba jedno meno," prirazí. A ešte raz. Moje prsia nadskakujú s rytmom jeho bokov. Jeho oči ma spaľujú neutíchajúcou vášňou. A ja si prajem stratiť sa v ňom.

„A to moje."

„Lucian!" Roztrasiem sa. Napnem nohy a s výdychom sa nechám unášať do neznáma.

„Presne tak, tesoro." [miláčik]

Zatiahne ma opäť za vlasy, keď znova vykríknem v eufórií. 

Položí ma opatrne na zem, prehupne mi nohy na jeho ramená a značne odznova. 

Sledujem jeho oči. Ako pred ne spadli spotené pramienky vlasov. Ako zo mňa nespúšťa zrak. Ako mnou putujú, sledujú ma. 

Som jeho obraz, obraz, ktorý pohľadom láska. Ktorý obdivuje a z ktorého nespúšťa pozornosť.

„Myslel som si, že keď nájdem vraha, všetko sa vyrieši," ucítim, ako sa jeho ruka obmotala okolo môjho krku. Oči sa mi pretočia za hlavu, keď jemne zatlačí.

„Lenže ty si mi veci viac skomplikovala," pobozká ma. Veľmi opatrne. 

Oprie si spotené čelo o to moje. Zadychčane šepne: „Čo mi to robíš?..."