Lucian

Venticinque

Odrazu sa spolupráca s mojou milovanou rodinou nezdá, ako ten najlepší nápad. Otočím sa na päte a vrátim sa cestou, ktorou som prišiel. Georga Terra nechám za sebou. Až do chvíle, než sa ma rozhodne sledovať. Ako ja nenávidím rodinné stretnutia...

„Kam ideš? Ceremónia je druhým smerom." Počujem jeho otravný hlas tesne za mnou. Jeho kroky sa snažia dobehnúť tie moje. 

„Vďaka tebe sa musím ísť pozrieť na bezpečnostný systém a zistiť, koho si to tu kurva pustil." Zavrčím otrávený jeho prítomnosťou. Nabudúce sa nechám aj rozstrieľať len, aby som nemusel pracovať s idiotmi ako je tento, zaprisahám sa do budúcna.

Otvorím dvere, ktoré vedú do bezpečnostnej miestnosti odkiaľ sledujeme kamery, ktoré sú rozmiestnené po celej vile. Odsuniem si stoličku a sadnem si za veľký monitor. Schytím myš a preklikám na kameru vonku pred vchodom. Otvorím ikonku a cez vstup sa dostanem do pamäti. Otvorím si dátum a čas, ktorý potrebujem a iba kolieskom myši zrýchlim čas dopredu. Cítim, ako sa operadlo stoličky prehlo dozadu a o moment počujem ako mi George dýcha do ucha.

„Vypadni," schytím jeho ksicht do ruky a odstrčím ho nabok. O sekundu je tam, kde bol pred tým. Porazene si vzdychnem a nechám ho tak.  

„Toto, to je ona," ukáže prstom na obrazovku vo chvíli, keď tadiaľ prejde biela šmuha. Vo vnútri sa mi rozleje hnev. Nielen že sa niekto opovážil vtrhnúť sem bez pozvania, ale si aj dovolil na pohreb môjho brata zobrať bielu? Mám pocit, že ak sa George vedľa mňa rýchlo nezpakuje, schytá z môjho hnevu najviac. 

Zastavím, keď sa žena objaví v dosahu kamery. Sledujem jej tvár, reč tela, ale je to zbytočné. Má masku a uhol nie je dostatočne dobrý na to, aby som videl celú jej tvár. Zaškrípem zubami. Odsuniem sa od monitoru a uistím sa, že mám za opaskom zbraň. Vyzerá to tak, že sa o to budem musieť postarať starým spôsobom.

„Poď ty imbecil, budeš návnada." Zavrčím. Hlupák, hlúpy hlupák, ktorý rozmýšľa viac čurákom ako mozgom. 

„Prečo ja?" Posťažuje sa. Obzriem sa na neho a v sekunde zmĺkne. Farba jeho pleti padne o niekoľko odtieňov dole a odrazu je belší ako stena. 

„Lebo som povedal," vyvlieknem ho z miestnosti. Vravia, že som neschopný. Nakoniec som to aj stak vždy ja, kto po nich musí upratať. 

  ༻✧༺

Keď som zazrel tie známe biele šaty, srdce mi začalo biť adrenalínom. Zabudol som na celý náš plán.

Kurva aj s tým!

Prechádzal som davom až som sa objavil pred malým ženským telom. Sledoval som jej chrbát, týčil som sa za ňou ako hora a prepaľoval ju pohľadom. A keď sa otočila, dokázal som lepšie spozorovať zhyby jej masky. Farbu jej očí, lepšie zbadať črty jej jemno-ostrej tváre. Dych sa mi zasekol v hrdle.

Odrazu ma začalo poháňať niečo iné ako hnev. Nehľadel som na svoje spôsoby, jednoducho som tú ženu zdrapil za ruku a odviedol preč z tanečnej sály. Ľudia potichu popíjali, rozprávali sa a náš odchod si vlastne ani nevšimli. Žena nemukla. Nepovedala ani slovo po celý čas cesty, ako som nás viedol cez chodby. Zabočili sme za roh, než sa jemná melodická hudba takmer nestratila vo vetre. 

Pripevnil som ju chrbtom k stene a jednou rukou sa oprel nad jej hlavu. Tá druhá dopadla tesne pri jej boku.

„Čo tu kurva robíš, Rosetta?" Vlastný hlas nespoznávam. Prsty na ruke ma svrbia z chuti vytiahnuť zbraň, nesrať sa s tým a prestreliť jej hlavu na tejto chodbe. Zreničky sa jej rozšíria. Dokážem zahliadnuť tú paniku, ktorá nimi prejde.

„Snáď si si nemyslela, že ťa nespoznám, miele."  [zlatko] Vždy ju spoznám. Všade ju nájdem.

„Bola som pozvaná," hlas sa jej zatrasie, keď sa zhlboka nadýchne. Nakloním sa k nej bližšie a jednou rukou vytiahnem z opaska zbraň. Priložím ju k jej boku.

„Pýtam sa ťa znova, čo tu kurva robíš? Myslíš si, že neviem vlastný zoznam hostí? Nebuď tak naivná." Sledujem, ako sa jej hruď dvíha. Jej prsia mi doslova bijú do očí. Zatnem päsť.

Je ticho.

Doprdele s ňou!

Prebijem zbraň a prst spustím na spúšť. Nasucho preglgne a skočí pohľadom medzi zbraňou a mnou.

„Povedz, má rada moja Rose moderné umenie?" Zašepkám jej do ucha a zbraň pomaly spustím po dĺžke jej holej ruky. Sledujem chĺpky, ako sa jej postavili. 

„Nie," zašepká a zatvorí oči.

„Aká škoda," zamumlem znepokojene, hlaveň zbrane presuniem k jej krku a urobím ňou taký letmý pohyb, akoby som som ju ňou hladil. 

„Ja ho milujem." Zbraň priložím k jej spánku a odtiahnem sa. Oči sa jej doširoka roztvoria. Ruka jej vystrelí k môjmu krku. Začne ma škrtiť. 

Doriti, to bolo sexy. Niečo sa mi v nohaviciach pohne. 

„A ty budeš moje dielo." Stlačím spúšť a zbraň cvakne. Lenže ja mám rád hry, preto žiadny náboj nevyjde.

Z oka sa jej spustí slza, no jej stisk na mojom krku neslabne. Keďže mi ubúda príjem kyslíka, schytím jej ruku okolo môjho krku a odtiahnem ju s ľahkosťou preč. Prekvapene otvorí oči.

„Povedal som, ako moc milujem ruskú ruletu? Ďalšie kolo nemusíš mať také šťastie." Presuniem zbraň po jej krku k jej prsiam. Hlavňou obkreslím bradavku, ktorá jej presvitá cez biele šaty. 

„Tak čo Rose," pobozkám jej krk a ruky jej vystrelia k môjmu smokingu, ktorý silno uchopí. Z pier jej vykĺzne povzdych. Jazykom zrobím kolieska. Zbraň presuniem od jej pŕs k bruchu.

„Zahráme sa?" začnem jej sať krk. Zbraň presuniem ešte nižšie, než sa jej ocitne medzi nohami. Zatlačím hlaveň k jej klitorisu a ona sa podo mnou prehne ako luk. Začnem robiť letmé krúživé pohyby.

„Vzrušuje ťa to, sladká Rose?" pobozkám jej líce. Presuniem sa na druhú stranu krku a druhou rukou jej nadvihnem ramienko šiat. 

„Páči sa ti, keď sa ťa takto dotýkam?" Ramienko jej spadne z pleca a ja ruku vsuniem pod jej šaty na jedno z jej plných pŕs. Prehne sa a viac sa na mňa nalepí. Syknem, pretože sa tým pohybom o mňa obtrela.

„Si vzrušená, keď ti šepkám do ucha Rose? Ako by som ťa prehol a vyšukal z teba dušu? Akoby som ťa rád ochutnal a ucítil na jazyku? Akoby som rád objavoval tvoje telo?" Nadvihnem jej bradu a blízko jej pier zašepkám.

„Opýtam sa ťa znova, chceš sa pohrať?" Obtriem sa perami o tie jej a odtiahnem sa. Uškrniem sa na ňu, odstúpim dozadu a zbraň stiahnem k sebe. Sledujem ju, ako sa snaží oprieť o stenu, jej pery, ako sú otvorené do O a nepravidelný dych, ktorý jej uniká z pľúc.

„Snáď si užiješ zvyšok večera," oči mi potemnejú, keď jej venujem lišiacky úsmev. Otočím sa na päte a zmiznem v chodbách. Pritiahnem si zbraň k perám a zľahka ju pobozkám, než ju zastrčím za opasok. 

Tak nabudúce, dolce Rose... [sladká]