Lucian

Trentaquattro

Zídem zo schodov a pomaly vkročím do kuchyne. Stretnem sa s dievčatami poletujúcimi z rohu do rohu. Niektoré majú na tvárach vystresované pohľady. Všimnem si Arianu. Smeje sa so skupinkou dievčat popri tom, ako balia taniere a keramiku do krabíc. Pravdepodobne vycítila môj pohľad, pretože sa odrazu obzrie mojim smerom a žiarivý úsmev plný bielych zubov ako perličky sa v okamihu vytratí.

Jemne sa na ňu pousmejem. Úsmev mi však ona neopätuje a otočí sa späť k práci. Jej tvár zalial závoj kamennej tváre a chladu. Podídem bližšie do kuchyne a v rohu miestnosti si všimnem Elenu, ako pokojne sedí za stolom, v rukách drží hrnček z ktorého vychádza obláčik pary a jej pohľad, ako je zabodnutý na tmavú krajinu za oknom. Sleduje temné mračná, ako sa rozlievajú v atramentu sivej oblohy a ako zakrývajú hrejivé slnko k spánku.

„Ahoj," pritiahnem si k nej stoličku. Obleje nás ticho. Vzdychnem si a prekrížim si ruky na prsiach. Poobzerám sa ešte raz vôkol seba a opatrne hlesnem:

„Čo sa deje?" Mierim na rozruch vôkol nás.

„Svadba," povie pokojne a ďalej venuje všetku svoju pozornosť prírodnému divadlu za sklom.

„Čo prosím?" Nadvihnem mierne obočie. Možno som iba zle počula. Zaškrípe zubami, postaví sa a bodne do mňa pohľadom ostrým ako ihlica.

„Pripravujeme sa na svadbu. Mala by si sa ísť nachystať," a s tými poslednými slovami sa odo mňa vzdiali a nakoniec zmizne za dverami.

Nasledujem Elenine pohyby a som odhodlaná sa za ňou rozbehnúť, pretože už mám dosť toho divadla vôkol mňa, no dvere odrazu rozrazí Alessandra.

„Poďte mi pomôcť so šatami!" Pohľadom sa zastaví na každej z nás, než jej oči vyhľadajú tie moje.

„Ty!" No dovoľ, ty suka. Zamračím sa, keď na mňa ukáže prstom.

„Poď so mnou," otočí sa na päte a s vlnením v bokoch vypochoduje preč až do vyleštenej chodby. Kamarátka alebo nie, teraz ju mám vážne chuť zabiť.

Po ceste na schodoch som rozmýšľala, že ju schytím za jej vrkoč a zhodím ju z nich, no tá myšlienka vyfučala z hlavy v okamihu, keď sme sa ocitli na poschodí. Aless otvorí dvere do ich spálne a ja si všimnem novej postele.

Tá tu ráno ešte nebola. Prečo by menili posteľ? Hlavu mi zaplnili myšlienky, na ktoré som radšej ani nechcela myslieť.

„Šaty sú v šatníku, doniesť," sadne si za malé zrkadielko a začne si nanášať červený rúž na jej plné pery. Zaškrípem zubami a rozbehnem sa k dverám do sveta látky a žiarivých farieb. Strhnem biele šaty z figuríny a hodím ich na čiernu posteľ z dreva.

„Počuj Aless, takto to ďalej nepôjde," zamračím sa na ňu v odraze zrkadla. Zastaví sa s očným tieňom na pol ceste k viečku.

„Viem, že to, čo som urobila nebolo najlepšie-"

„Oh, tak ty to vieš?" Slizko sa na mňa usmeje. Tvrdo položí štetec na zem a postaví sa od zrkadla.

„Ale to, že ma budeš ignorovať a neporozprávať sa-"

„Rosetta!" Predstúpi predo mňa. V očiach jej srší čistá nenávisť a hnev.

„Tu sa nie je o čom baviť. Ošukala si môjho snúbenca. Koniec debaty. Ukázala si sa v tom najlepšom svetle," schmatne šaty z postele a tvrdo mi ich podstrčí do rúk. Vyzlečie sa zo župana. Pomôžem jej ich opatrne navliecť.

„Chcem sa ti ospravedlniť," poviem, keď sa otočí a ja jej jemne šaty na chrbte zapnem. Sledujem trblietavú čipku, ako jej obopína ruky, pás aj prsia. Dlhú bielu sukňu až po zem, ktorá šatom dodá kráľovský nádych.

„Ty to stále asi nechápeš, však?" Otočí sa a rozosmeje sa.

„Tu ti nič nepomôže, Rosetta," povie tvrdo a na hlavu si pripne závoj. „Neukradla si mi peniaze, ani jedlo. Nezobrala si mi moje obľúbené šaty bez dovolenia. Toto nie je vec, kde sa mi ospravedlníš a ja na všetko zabudnem. Vyzerá to, že si sprostejšia, než som si myslela," vezme kyticu bielych ruží do rúk a odkráča späť k zrkadlu.

„Môžeš ísť," povie.

„Ale-"

„Od momentu, čo som ťa našla v ten deň v našej spálni, si sa stala mojou nepriateľkou, Rosetta. Pre mňa neexistuješ. Varujem ťa, ak ťa nájdem znova v blízkosti Kristiána, nebudem sa držať na uzde," ukončí tým tak náš rozhovor.

Vzdychnem a odídem potichu zo spálne. Čo som si vôbec myslela? Že by mi odpustila lúsknutím prsta? Stala som sa vážne patetickou a smiešnou. Ja sa predsa pre odpustenia neprosím. Zatnem zuby a pokračujem vo svižnom kroku po chodbe.

Spamätaj sa, Rosetta!

Mám chuť si nafackať. Zabudla si na všetko, čoho sú ľudia schopný? Takto prejavuješ iba slabosť, využijú toho. Kde je tvoja odhodlanosť? To ti Lucian aj vyšukal rozum z hlavy?

Tvrdo za sebou zabuchnem dvere. Steny sa nárazom až otrasú. Spod postele vytiahnem balík s kartičkou od otca. Ten hajzel je vždy o krok napred. Znova si prečítam odkaz na malom zlatom papieriku.

„Buď pripravená."

Otvorím čiernu krabicu s bielou mašľou a prejdem prstom po jemnej látke šiat.

Fajn.

Odmietam sa stať lepším človekom. Odmietam pomôcť druhým. Vysrať sa na celý systém. Toto nie som ja. Ja som tá bezcitná mrcha, ktorá zabíja. Ktorá ide iba po peniazoch a nik iný ju nezaujíma.

Usmejem sa na kožené opasky v krabici. Neboj sa otec, budem viac než pripravená.

Je na čase zobrať si naše miesto...