Lucian

Trentatré

Guľka prešla hlavou ďalšej schránke pre ľudskú dušu. Telo dopadlo bez štipky jemnosti na zem a vypustilo závoj červenej krvi po podlahe.

,,Lucian, ty jeden bastard," v kope prázdnych mŕtvych sa plazí Kota. Zasraný sviniar od ruskej mafie, známy tým, že bol všade ale aj nikde. Nachádzal sa na každej ulici. Deň čo deň vyberal iné miesta, nové mená a totožnosti. Ani teraz neviem, či Kota je jeho pravé meno. Možno si ho po tých dlhých rokoch nepamätá ani on sám.

,,Zabudol si, že ja s nikým v rukavičkách nezaobchádzam, " nabijem zbraň s posledným nábojom. Kotovo malé útočisko sa zo sekundy na sekundu premenilo na pohrebisko. Okamžite, ako som sa dozvedel, že tu ten potkan zaliezol, opustil som vilu s pár mužmi a zásobou slušných zbraní.

Položím nohu na temeno jeho hlavy a zatlačím do zeme.

,,Myslíš si, že si tu nejaký pán. Mýliš sa! Je nás viac. Spájame sa. Je načase, aby si skapal ty zasratá kurva!" Začne sebou šklbať.

,,Ja si myslím, že je načase, aby si ty konečne zmĺkol." Zavrčím, otočím sa na päte, schytím pripravenú nádobu s benzínom zo zeme a polejem ňou Kotu.

,,Z toho odpadu sa nevyvlečieš Lucian! Tentokrát ťa zabijú. Posral si všetko, čo si mohol!" Benzín sa mu vyleje do úst a on sa nahlas rozkašle.

,,Myslíš si, že mňa zaujímajú nejaké premotivované mrdky? Len nech si prídu. Všetkých do jedného zabijem." Odrazu som si ale môj nápad rozmyslel. Benzín od hodím stranou a ostanem namieste stáť. V tme hľadím na Kota, ako sa od ľaku strhne.

,,Čo to robíš? Stratil si gule alebo čo?!" Vysmeje sa mi. Pohľadom hodím na bratranca Georga.

,,Nechaj im suvenír, " a s tými slovami sa otočím na päte a vypochodujem von. Môj odchod sprevádza otravné frflanie Georga a následne bolestivý výkrik.

༻✧༺

Vzdychnem si, opriem sa do kresla a končekmi prstov si pomasírujem unavené spánky. Uvoľním tak miernu bolesť, ktorá napadla moju hlavu i myseľ. 

Nič tu nesedí. 

Zatnem zuby, hnev vo mne stúpne a päsť zareaguje rýchlejšie ako dravý rozum. Pohár s perami sa mi pri dopade päste na stôl nadvihne a jeho obsah zacinká. 

Hodím zložky papierov do steny, zavrčím a postavím sa od stolu. Podídem k veľkému oknu a sledujem bar tam vonku. 

Špecificky Rosettu.

Ako sa jej telo zvíja v tlmených tóninách hudby. Jej vlasy, ako tancujú hriešny tanec s vetrom. Svetlo, ako ožaruje presne tie správne krivky a črty jej tváre. A jej oči. Ktoré nesú oheň pekla. Ktoré ma ťahajú k jej hriešnosti. Sme si až príliš podobní. Mali by sme sa od seba odpudzovať. No pritom sa priťahujeme ako dva najsilnejšie magnety. 

Všetko je úplne nahlavu. 

Vytáča ma Aless. Vytáča ma Rosetta, vytáča ma celý svet. 

„Ako to, že sme kurva ešte nenašli vraha?" Zasyčím pomedzi zuby, keď moje snenie preruší zvuk ťažkých krokov. Usúdim, že dnu vstúpil Fillip.

„Lucian, oni robia všetko, čo je v ich silách, aby toho človeka našli. Teda, ju. Ale akoby osoba ani neexistovala. Nik nevidel nič podozrivé v klube, všetci boli až príliš nafetovaný aby si niečoho všimli."

Čo je ťažké na tom nájsť jednu posratú ženskú.

Očividne všetko.

„Tak kurva niečo vymysli!" Zakričím, schytím sklenený pohár na whiskey a hodím ho do okna. Sklo sa roztriešti na milión kúskov.

„Nerozčuľuj tu svoju detinskú zúrivosť, Lucian!" Fillip odbije naspäť rovnako nahnevane.

„Mohli sme sa na teba vykašľať, nemusíme s tým vôbec nič robiť a kľudne si vpochodovať do inej rodiny De Santis." Pri tej predstave na neho zavrčím a podídem o kúsok bližšie.

„Ale sme tu," narovná sa a povie pokojne, „pomáhame ti. Mohol si byť na to sám, ale nie si. Ukáž trochu rešpektu aj k nám!" Fillip urobí krok bližšie. 

Veľká chyba. 

Schytím ho pod krk a vyzdvihnem do vzduchu. Pripevním ho k stene, náraz mu vybije dych a oči mu zaplnia slané kvapôčky sĺz

„Dávaj si kurva pozor na to, s kým a ako hovoríš, Fillip!" Vpľuvnem mu do tváre. Rukami ma začne škriabať. Snaží sa povoliť môj stisk na jeho krku. No ja len pritlačím a odoberiem mu viac kyslíka pre dýchanie.

„Nemám na tie tvoje sračky čas. Pokiaľ vraha nebudem mať pod nohami, žiadnu úctu k vám chovať nebudem. Je mi jedno, že nebudete spať. Je mi ukradnuté, že sa od práce nepohnete ani na sekundu. Nájdete ju. Privediete mi ju sem, inak sa môžete rozlúčiť so životom. Rozumieš mi?" Zašepkám mu do ucha a ako varovanie mu hlaveň chladnej pištole pridržím ku bruchu. Fillip sa trhane nadýchne, z očí sa mu spustia slzy a tvár mu očervenie. Chabo prikývne, takmer nečujne. 

Pustím ho. 

Som už vážne patetický. Vyhrážať sa smrťou priateľovi. Má pravdu, som nič. 

To samozrejme ale nepripustím nahlas.

Padne na kolená a silou mocou sa snaží polapiť dych. Schytí si krk, na ktorom bude niekoľko dní nosiť fialový náhrdelník mojich odtlačkov prstov. Trasie sa a chrčí.

Otočím sa a podídem k papierom na zemi. Zodvihnem jednu fotografiu.

„Bez nás by si bol nič." 

Pravda.

„Ešte jedno slovo, a ja urobím nič z tvojej existencie," zavrčím. Hodím mu fotografiu pred kolená. Podvihne zrak na obraz na papieri.

„To bezo mňa by ste vy boli nič. Nájdite tu ženu!"

Nech ju konečne zabijem. 

Tá ťarcha na srdci ma zabíja. Myšlienka, že som nemohol tomu zabrániť. Že som ju stále nenašiel! Že je stále nažive, zatiaľ, čo môj brat už nie. Potrebujem ju zabiť. Musím ju zabiť. 

Venujem posledný spaľujúci pohľad na fotografiu. Rozmazaný obraz, tvár neidentifikovateľná kvôli šmuhám, svetlu a zlej kvalite fotoaparátu bezpečnostnej kamery. No obraz je jasný. Malá útla žena v čiernych šatách. Dominico, ktorý ju drží za ruku. Spolu vchádzajú do chodby, kde bol naposledy videný. 

Na miesto činu.