◽Mafia Boss
& Assassin◽
༻✧༺
"Môj svet je krutý a neľútostný. Ak preukážeš milosť, zničí ťa. Ak preukážeš slabosť, zlomí ťa. Ak preukážeš strach, zabije ťa."
Keď najobávanejšia vrahyňa vo...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Kráčam prázdnou chodbou a počítam vlastné nádychy.
Navlečiem si čierne rukavice.
Noha pred nohu. Nádych, výdych.
Rosettu som nechal v mojej izbe. Pred odchodom som si neodpustil a venoval jej bozk do jej voňavých vlasov. No potom som sa nedokázal od nej odtrhnúť. Je tak pokojná, keď spí. Sledoval som ju, ako sa mrví na posteli, pobozkal som jej medzeru medzi obočím, ktoré mala stuhnuté a stiahnuté k sebe. A potom každý kút jej napnutej tváre. Niečo mrmlala zo spánku, no to som už zatváral dvere.
Vyhrniem si rukávy na bielej košeli a stiahnem do nohavíc po kľúč.
Nádych, výdych.
Zatnem čeľusť, uchopím kovový kľuč pevnejšie v ruke a pootočím. Ozve sa cvaknutie.
Cvak.
Otvorím dvere do tmavej a chladnej miestnosti. Bez okien. Bez štipky farby, bez života.
Okrem schúlenej ženy na zemi. Jej dlhé vlasy sú rozhodené po podlahe ako čierne more. Jej telo leží na studenej zemi ako v nejakej mäkkej prikrývke. Hruď sa jej jemne nadvihuje v pokojnom spánku.
Otočím sa zamierim do rohu miestnosti. Onedlho stojím tvárou v tvár sklenej vitríne. Zakrvavené biče, nožíky, kovové tyče, putá, zaostrené palice, drevené mučivé nástroje, pásky, laná a mnoho ďalšieho je tejto žene deň čo deň, dvadsaťštyri hodín na očiach. Ľútosť som dávno zahodil. Už dlho nie je tento ľudský cit mojou súčasťou.
Toto ma robí monštrum.
Táto žena ma ním robí.
Naťukám číselný kód, ktorý mi vitrínu otvorí. Na háčikoch sú zavesené nástroje, ktoré viem, že jej spôsobujú najväčšiu bolesť.
Zohnem sa a odsuniem krabicu. Vytiahnem vedro a presuniem sa na druhý koniec, k umývadlu. Napustím ho do plna studenej vody a onedlho stojím na ženským telom. Vylejem ju.
Žena zalapá po dychu. Odhodím vedro na stranu, to dopadne tvrdo na zem a ten náhly zvuk ju vystraší. Trhne sebou a zapozerá sa na vedro na zemi.
„Dobré ráno, Ysabelle." Usmejem sa na ňu a prstom začnem krúžiť o rúčku noža, čo mám vsunutú za opaskom.
„Lucian," vzdychne a jej pohľad ku mne vystrelí. Ohne krk. Čierne vlasy jej spadnú z chudých ramien, vystrašené oči sledujú najskôr moju tvár, než sa presunú na ruku pri mojom opasku. Uškrniem sa, keď urobím krok bližšie k nej. Okamžite sa vzdiali a posunie sa k stene za ňou.
„Oh, ale no tak, Ysabelle. Snáď sa ma nebojíš," zasmejem sa a zohnem sa na jej výšku. Kľačím pred ňou už s nožíkom v ruke a hrám sa s čepeľou v tme.
