Lucian

Sette

Na moje prekvapenie ma muži iba schmatli za ruky a poslušne odviedli späť do izby. Než na pár odrenín, narazenej chrbtice a zadku som z toho vyšla bez zbytočných úrazov. Prekvapilo ma, že ešte stále dýcham.

Popadnem oblečenie z postele a poriadne si kusy látky prezriem. Klasické čierne šaty s bielou zásterou ako pre slúžku. Červená stužka je pridelená ako doplnok do vlasov namiesto gumičky. Pod šatami sa na posteli nachádza čipkovaná čierna spodná bielizeň . Decentná a nie moc vyzývavá. Snažím sa moc nad všetkým nepremýšľať a jednoducho sa do oblečenia navlečiem.

༻✧༺

„Dámy," pokývne hlavou Lucian. Všetky stojíme v rade vedľa seba, tentokrát aj s ostatnými dievčatami z cely. Prezriem si ich všetky od hlavy po päty. Máme rovnaké oblečenie a vlasy zopnuté v jednoduchých vrkočoch. Jediné, čo nás odlišuje, sú stužky okolo vlasov. Štyri z nás, ktoré boli odvedené od skupinky skôr, majú červené a ostatné sa môžu pýšiť bielymi stužkami. Napadne mi, že by to mal byť nejaký poznávací znak, ako nás odlíšiť, pretože my s červenými by sme mali byť na akýsi druh špeciálnej práce. Akej? To ešte nevieme.

„Aby som sa predstavil, moje meno je Lucian De Santis. Môžete ma nenávidieť, milovať alebo vám môžem byť totálne ukradnutý. Je mi to úplne jedno, pokiaľ moje postavenie nespochybníte, neprejavíte neúctu a budete pracovať tak, ako sa má. Odteraz patríte mne. Mám celý váš život v rukách. Ja môžem byť dôvodom vášho luxusu. Pokojného zabezpečeného života pod mojou strechou ako moje služobnice a pracovníčky. No veľmi ľahko sa môžem stať aj dôvodom vašej smrti a bolesti." Hlas mu potemnel a výraz tváre sa zmenil. Po chrbtici mi prešiel zástup zimomriavok a mňa zamrazilo až na končekoch prstoch. Všimnem si, že som nebola jediná, na ktorú Lucian tak pôsobí.

„Pravidla sú jednoduché," cítim, ako ma Ariana vzala za ruku. Veľmi nenápadné a opatrné gesto, ktorým si pýta odo mňa malú podporu. Jemne jej ruku stlačím a dodám jej, ako takú istotu.

„Zarábajte mi peniaze, starajte sa o dom a ľudí v ňom. Všetko, čo sa v tomto dome povie, alebo všetko, čo v tomto dome uvidíte, v ňom aj ostane. Ak niečo prekĺzne pomedzi steny, ste mŕtve. Pokúsite sa o útek, ste mŕtve. Urazte ma alebo ma akokoľvek naštvite, ste mŕtve." Usmieva sa na každú jednu z nás. Prechádza medzi nás svojím pichľavým pohľadom plným ľadu a aj tak mám pocit, že na mne zrakom spočinul dlhšie, než na kýmkoľvek inom.

Rukou spočinie na opasku z ktorého vytŕča zbraň. Všetky ten pohyb nasledujeme a v miestnosti zavládne hrobové ticho. Obývačka, v ktorej sa nachádzame, sa zdá byť aj napriek svojej abnormálnej veľkosti odrazu príliš malá. Steny sa stláčajú a ja mám problém sa nadýchnuť. Aj keď ma na ňom niečo priťahuje, nedokážem v jeho blízkosti pomaly ani vydržať. Potrebujem sa odtiaľto, čo najskôr dostať.

༻✧༺

„Mám strach." Šepne Ariana. Seknem nožom a jeho ostrá čepeľ tvrdo dopadne na drevenú dosku. Krájam zeleninu , zatiaľ, čo Ariana mi ju vedľa šupe a umýva. Práve chystáme obed. Za oknami, aj keď sa pred chvíľou zdalo, že bude pekný slnečný deň, sa pomaly schyľujú temné mračná a zahaľujú tak belasú oblohu do čierna. Pozorujem von z okna mraky, ako sa miešajú s poslednými lúčmi slnka. Poletujúce vtáky, ktoré hniezdia zo stromu na strom. Započúvam sa do zvukov kuchynských nástrojov, búchania hrncov a bublania vody. A nakoniec sledujem autá, ako prichádzajú cez príjazdovú cestu. Musia urobil poloblúk, aby mohli zaparkovať rovno pred vchodom.