Lucian

Trentadue

Rozhodla som sa.

Pokúsim sa ich dostať všetky von. Ešte neviem, ako sa mi to podarí, no pokúsim sa. Cítim akúsi potrebu im pomôcť. Po tom, čo sa stalo v kúpeľni s Lucianom nedokážem Aless dostať von z hlavy. 

S dievčatami sa pomaly presúvame do jedálne. Dneskajšok nás všetky úplne vyčerpal. Lucian mal veľa práce a celý deň som ho nevidela. Schovával sa v kancelárií a neskôr poobede odišiel do klubu. V rukách mal plno zložiek, tvár mal stihnutú a o niekoľko rokov staršiu. Prišiel mi viac zachmúrený ako inokedy. 

Sadneme si spoločne za jeden veľký stôl a pustíme sa do pripravenej polievky, ktorá ostala ešte z obeda. Sledujem každú jednu z nich. Niektoré nepoznám, inými slovami tu boli ešte pred naším príchodom. 

Mala by som zobrať aj ich?

Vzdychnem si a lyžicu položím späť do taniera. Som patetická. V hlave som sa musela úplne zblázniť, čo to vôbec robím? 

Ariana na mňa ani len nepozrie. Udržiava si u mňa obrovský odstup.  

„Plánujem odísť," hlesnem. Všetky pohyby a zvuk v miestnosti utíchnu. Niekoľko párov očí mi venuje plnú pozornosť. Niektoré dievčatá ostali s lyžicou v polovici cesty k ústam. Tak a je to vonku. 

„Čo prosím?" Ozve sa jedno dievča. Zbadám jej unavené oči, strapaté vlasy a smutný výraz, ktorý sa na okamih rozžiaril. 

„Dostanem nás odtiaľto. Ak teda pôjdete so mnou," síce tie slová myslím pre všetky, pohľad venujem len Ariane. 

Nie som monštrum.

Nechcem byť monštrum.

Pravdou je, že je to osoba, ktorá ma nepozná. A pri ktorej si chcem zachovať aspoň trošku ľudskú podobu. Zabíjam, som vrah. Všetci to vedia. Ale nik nepozná i moju druhú stranu. Chcem, aby ma Ariana videla aj v inom svetle, nie ako ďalšie zviera bez srdca. 

Som vážne patetická...

Zodvihne zrak z taniera a prekvapene sa na mňa pozrie. Sedí zamrznutá na stoličke a zatiaľ nevydala ani hlásku.

Prosím, buď moja kamarátka...

„Nejak vymyslím cestu von. Pomôžem vám von. Preč odtiaľto. A postarám sa, aby vás už nikdy Lucian nenašiel." Zbláznila som sa, zbláznila som sa....

Som unavená...

„Áno? A čo ťa donútilo zmeniť názor?" Posmešne si odfrkne Ariana, prevráti oči a vráti sa späť k polievke. Nadýchnem sa, a:

„Kamarátka, ktorú nechcem stratiť." Zašepkám. Teraz už jediná. 

„Ja som nevedela, že vieš byť aj, hmm...no vieš, človek?" Odfrkne znova a ignoruje moju predchádzajúcu odpoveď.