Lucian

Quarantasei

Pobozkám ho. Stratím sa v slasti, ktorá ma uväzní v zajatí a tiahne ma do jej hĺbky, až sa v nej úplne neutopím. Stiahnem mu nohavice až k zemi a schytím ho do teplej dlane. Zavzdychá mi do pier a pobozká rozpálene líce od túžby.

Dotyk tak jemný, až sa mi z neho podlomia kolená. Schytí ma do náruče, hodí na posteľ a dlho do noci uctieva moje telo jeho jazykom, perami až spolu nesplynieme a naše spoločné spevy slasti sa stratia vo vánku ospalej noci.

༻✧༺

Telo ma pobolieva od hravej noci strávenej s Lucianom. No i napriek jemnej bolesti vnútri a rozdráždenej pokožky sa cítim svieža a opäť plná energie. A keď sa neskoro v noci zobudím, ani sa nepozastavujem nad spánkom.

Nie, keď ma zobudí Lucian.

Posadí sa na kraj postele a skloní si hlavu do dlaní. Chvíľu ostane iba tak sedieť, zhrbený na okraji so sklesnutou náladou a zamyslený hlboko v myšlienkach. Chystám sa k nemu natiahnuť ruku, no zastavím sa, keď sa náhle postaví a ja v panike ihneď zavriem oči. Počujem, ako chodí okolo izby. Ako si naťahuje košeľu cez nahú hruď a neskôr sa mi do uší dostane aj zvuk opaska, ktorý si stiahne okolo pása, keď si navlečie čierne elegantné nohavice.

Odrazu sa jeho kroky priblížia k mojej strane postele. Bitie srdca je odrazu to jediné, čo dokážem počuť. Pokojné dýchanie je to, na čo sa dokážem sústrediť, aby som sa nevyzradila. Premáham sa, aby som sa nestrhla, keď ucítim bozk na líci.

Bozk, ktorý mnou vnútorne otriasol i napriek tomu, že bol tak jemný a opatrný.

„Prepáč," zašepká a palcom mi pohladká pobozkané líce. Jemne sa zababuším do perín a pritlačím si tvár viac do vankúša. Lucianov prst sa okamžite odtiahne od mojej tváre a ja zachytím, ako na stotinu prestane dýchať a čaká, či sa prebudím a otvorím oči.

Musela som sa jeho dotyku čo najrýchlejšie zbaviť. Pretože sa ma dotýkal s citom. A ja som to nedokázala zniesť. Pretože moja chvíľka, kedy som si dovolila stratiť hlavu sa skončila. A my city do toho, čo medzi sebou máme nesmieme naďalej ťahať.

Motá nám to hlavy a ničí zdravý úsudok.

Vzdychne si a pomaly prechádza cez izbu až k dverám. Opatrne odomkne zámku, kľúč cvakne a ja už iba dokážem počuť jemné cvaknutie dverí a následné tlmené kroky chodbou.

V rýchlosti sa posadím na posteli a vyštartujem k dverám, cez ktoré iba teraz vyšiel. Jemne ich pootvorím a obzriem sa do tichej chodby. Nikde žiadna stráž.

Pravdepodobne to bude tým, že to je Lucianovo krídlo. Je príliš arogantný na to, aby pripustil, že by potreboval ochranu a príliš opatrný na to, aby tu nechal stráž pobehovať počas toho, ako spí a je najviac zraniteľný. Aj keď si osobne myslím, že človek ako on spí iba s jedným okom zavretým a s kalachom pod vankúšom, s nožom v nohaviciach a nebezpečnou zbraňou v každej riti, ktorú vlastní.

Keď zahne za roh, až vtedy vyjdem z izby a potichu sa rozbehnem po koberci za ním. Vďaka bohu za kamennú dlažbu na podlahe a nie za hlučné parkety.

Bežím cez celú vilu za ním, schovávam sa za každý roh, ktorý mi poskytne úkryt a úspešne sa vyhýbam strážam v južnom krídle bydliska. Keď prejde schodmi o poschodie nižšie do takzvanej ,,zakázanej časti", moja zvedavosť iba pridá na intenzite.

Časť vily, o ktorej nás Lucian varoval aby sme nevstupovali. Samozrejme, že nás to všetkých lákalo, no po tom, čo sa jedna z nás odvážila skúsiť šťastie a naschvál zablúdila do časti, ktorá nám je všetkým zakázaná, prišla pri tom ihneď o hlavu a Lucian nám stihol dať posledné varovanie. Ihneď si to ostatné rozmysleli a neodvážili sa ho viac dráždiť.

Ja som sa, samozrejme, mohla bez problémov priblížiť k cieli, ktorý bol v tomto dome tak nedobytný, no nemala som dôvod strácať čas nad niečím, čím som si nebola stopercentne istá, že by za to stálo. Lenže, teraz mám možnosť sa presvedčiť, že tu vážne nie je nič dôležité, čo by ma zaujímalo a čo by bolo pre mňa potrebné.

Pretože sa aj môžem mýliť.

Nahnem hlavu spoza palmy. Sledujem ako sa hrabe v kapse. Za chvíľu vyťahuje kľúč a odomyká nejaké dvere. Zabuchne za sebou a ja ostávam sama v neznámej chodbe. Rozhliadnem sa okolo seba. Steny na strope sú tmavšej farby. Po bokoch sú sem tam položené vázy z čínskej dynastie. No okrem týchto drobných detailov, chodba vyzerá skoro rovnako ako zbytok jeho vily.

Tmavá, elegantná a sem tam pripomínajúca výstavu starodávnych artefaktov, ktoré sa k celému štýlu dokonalo hodia a pridávajú priestoru osviežujúci nádych histórie.

Medzi tými všetkými modernými prvkami.

Začujem výkrik a mnou trhne. Obzriem sa naokolo.

Nikde nikoho.

Ani stráže nevidím.

Nadýchnem sa a vyjdem spoza palmy, za ktorou som sa za rohom schovávala. Pomaly sa priblížim k cieľovým dverám.

Znova začujem výkrik. Spev bolesti a prosby, ktorý sa nesie nocou, no v tak zabudnutej časti ostane ešte pekne dlho bez povšimnutia.

No dnes večer som tu ja. A nech sa snažím akokoľvek, ten ženský krik mi naženie husiu kožu.

Zdá sa mi istým spôsobom povedomí a preto sa moje nohy hýbu dopredu. Preto mi srdce búši od adrenalínu a v ušiach hučí vlastná krv. Umieram túžbou nahliadnuť sa za tie dvere a vidieť na vlastné oči, komu ten výkrik patrí. Čo tam Lucian vážne robí a prečo chce všetkých, aby sa držali ďalej.

Mučiarne v našom svete nie sú novinka, dokonca ani nič zakázané. Ale niečo mi na tom všetkom nesedí.

Prečo to schovávať i predo mnou? Predsa len, vie kto som...

Schytím kľučku. Všimnem si, ako sa mi trasú prsty. Ako mám telo rozpálené, keď v dlani ucítim jej chladný kov.

Znova ten výkrik. Prebehne mnou triaška.

Prečo mi je tak povedomý?

Pomaly otvorím dvere. Nehľadím na následky, ktoré to bude mať až ma Lucian uvidí.

Čo bola, samozrejme, chyba.

„Hej!" Hlavu v sekunde otočím doľava, hlbšie do chodby.

„Čo tu robíš!" kričí na mňa niekto z nočnej stráže. Strasie ma. Nie z úbohého strážcu, ktorému utečiem ľavou zadnou.

Ale z toho, že som potvorila dvere. Z toho, že zvuky spoza drevenej dosky utíchli a mne je jasné, že ľudia vo vnútri všetko počuli. Zabuchnem dvere, otočím sa na päte a vybehnem ku schodom.

„Stoj!" Rozbehne sa za mnou.