◽Mafia Boss
& Assassin◽
༻✧༺
"Môj svet je krutý a neľútostný. Ak preukážeš milosť, zničí ťa. Ak preukážeš slabosť, zlomí ťa. Ak preukážeš strach, zabije ťa."
Keď najobávanejšia vrahyňa vo...
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Písmená na stránkach sa mi rozmazávajú pred očami. Zaslepuje ich Rosetta, ktorá behá po mojej izbe, vysáva podlahu a nadáva pri tom popod nos. Samozrejme, mohol som ju ušetriť tej práce, lenže aspoň mám výhovorku na jej prítomnosť.
Naviac, si užívam pohľad na jej naštvanú tvár, ktorou na mňa zazrie každú sekundu. Spokojne sa rozvaľujem v posteli a sledujem ju. Odpojí vysávač, utrie si kvapky potu z čela a zamrmle si niečo v zmysle ,,Prečo toto vôbec robím" popod nos. Uškrniem sa, keď opäť ku mne zavadí pohľadom. Odrazu však jej oči strelia k mojim rukám a naštvanú tvár vystrieda radostný úškľabok.
„To musí byť ale záživný príbeh," prekríži si ruky na prsiach, kývne hlavou ku knihe a úsmev na tvári sa jej rozšíri pobavením. Nadvihnem obočie v tichej otázke a vrátim sa k slovám na stránkach.
Niet divu, že som sa nedokázal sústrediť.
Potichu zanadávam, otočím knihu, ktorú som "čítal" hore nohami a odkašlem si. Snažím sa zahnať pocit hanbi, no Rosettin tichý smiech a kniha po mojom boku mi v tom vôbec nepomáhajú.
„Poď sem," poviem chladne. Plecia sa jej však neprestávajú triasť. Úsmev pobavenia z jej tváre nemizne a i napriek tomu, že môj príkaz poslúchla a pomaly sa začala ku mne približovať jej smiech neutícha.
„Chceš, aby som ťa naučila čítať?" Pohladí mi rozcuchané mokré vlasy, ktoré sa nestihli usušiť od doby, čo som vyšiel zo sprchy. Zamračím sa na ňu, ignorujem jej nechty, ako ma poškriabu na temene a venujem jej škaredý pohľad.
„Sadni si," zadržím dych, keď mi roztvorí prekrížené nohy na matraci a sadne si do môjho lona. Schytí knihu, oprie sa o moju hruď a roztvorí na strane, kde som nechal záložku.
Odrazu neviem čo s rukami. Neviem, ako sa dýcha.
Ako sa mám nadýchnuť bez toho, aby sa mi hruď pohybovala.
Aby som ju nejakým spôsobom nevyrušil.
„To snáď nemyslíš vážne," hodí knihu preč a z očí sa jej spustia slzy. Rozosmeje sa na plné hrdlo a moja nálada ešte viac poklesne. Vytrhnem jej knihu z rúk a schovám ju za vankúš, o ktorý sa opieram.
„Nie, daj mi ju. Sľubujem, že u-už sa nebudem smiať," zakrýva si rukou ústa, nedokáže sa nadýchnuť pomedzi zvonivý smiech a zúfalo sa naťahuje dozadu po schovanú knihu.
„Neverím ti," neviem, čo to do mňa vošlo, ale odrazu sa jej pery stali až moc lákavými, keď dala od nich ruku preč. Chcel som pohltiť je úsmev. Chcel som ju viac počuť sa smiať. A mňa zalial teplý pocit vo vnútri v myšlienke, že tá grimasa, ktorá jej zamrzla na perách a slzy, ktoré neudržala od smiechu v očiach boli mojim dielom. Že som počul jej smiech, videl ju konečne šťastnú.
Videl ju konečne sa usmievať v mojej blízkosti.
Pobozkal som ju. Jemne som sa prilepil na jej pery a užíval si ohňostroj, ktorý vo mne vybuchol. Motýliky, ktoré ma vystrašili, no neskôr som proti tomu prestal bojovať a iba sa nechal unášať v tej čistej eufórií.
