Lucian

Quaranta

Bolesť, ktorá ma otupí hneď ako prvá, čo otvorím oči, mi privádza chuť umrieť každú stotinu, čo mnou prejde jej ostrý lúč. Núti ma zatnúť pevne zuby a prežiť každý jeden jej pohyb, pokiaľ sa mi nedostane nejakej dobrej tabletky, aby jej silu utíšila.

Je ako vlna. Veľká a silná, udrie raz najväčšou silou, chvíľu je ticho než sa znova stretne s mojimi nervami.

„Konečne si hore," strhnem sa nad hlasom. Pozriem sa pred seba a zbadám Alessandru, jej unavenú tvár pod slabým svetlom žiarovky. Zodvihnem zrak nad nás a zbadám chabú malú lampičku, ako nás osvetľuje.

„Čo sa stalo?" Pohnem rukami. Do kože sa mi zaryje lano a ja syknem od zlosti. Aless sa iba na mňa pozerá spod opuchnutý očí, sedí pokojne na stoličke.

„Mala si pravdu," jemne zašepká a ja odrazu zamrznem v pohybe. Zdvihnem obočie a opatrne si ju začnem premeriavať.

„Lucian... Nikdy ma nemiloval. Všetko to bol jeho plán, jeho chorá hra. Chcel ma iba kvôli môjmu otcovi, aby ho mal v moci. Zas a znova som bola niekomu dobrá len a len pre peniaze," oči sa jej zalesknú, no za pokrývkou sĺz zbadám žeravý hnev. Zatne zuby a odvráti zrakom.

„Znova?"

Naše svety k sebe nepatria. Nemá zmysel sa snažiť udržať naše priateľstvo, keď je všetko na svete výrazne proti nemu. Dokonca aj Aless...

„Moja matka, robila som modeling ako malá. Chcela na mne zarobiť prachy. Môj otec, tlačil ma do športu, ktorý ma nebavil len a len preto, aby som mu pomohla splatiť dlhy. Neskôr chcel, aby som študovala kriminalitu a pokračovala v jeho stopách. Moja babička, učila ma šiť, pliesť. Chodila som tajne po domoch a predávala, len aby som mohla prísť k nej domov a zarobené peniaze jej dať. Vyhovárala sa, že ju deti opustili a nechcel sa o ňu nik starať."

„Môj otec nás v tej dobe ledva utiahol a babke tak nič neposielal. Nevedela som o ostatných. Či sa o ňu niekto staral," pokrútila jemne hlavou, „ale to bolo jedno. Bola som malá a poslušná. Dávala by som jej tie peniaze, aj keby bývala na zámku a nútila ma zarábať jej do peňaženky. Vždy, vždy som bola ľuďom dobrá pre peniaze, pre niečo, čo ľudia navôkol mňa chceli. Iba vtedy si ma všimli. Iba vtedy sa namáhali byť milí a stráviť so mnou čas, alebo aspoň venovať mi jednu vetu, pozdrav. Do doby, než si sa objavila ty," jemne sa jej kútiky úst nadvihnú do slabého úsmevu.

„Aless, to som ani nevedela," nasucho prehltnem. Nakoniec ani jedna z nás to v živote nemala nikdy ľahké.

„To je v pohode, nepovedala som ti to. Nemala si to ako vedieť," kývne ramenami a pohľad zo zeme presunie ku mne.

„Čo je medzi tebou a Lucianom?" Jej otázka ma zarazí a na jej odpoveď nebudem asi nikdy pripravená.

„Ide iba čisto o obchod."

Klamárka.

„Vážne?" Nadvihne obočie a nahne sa ku mne. Toľko, koľko jej lano dovolí: „Lebo keď si mu zohrievala posteľ, tak to tak nevyzeralo. Povedz mi pravdu Rosetta!" rozkričí sa.