Lucian

Undici

༻✧༺

Bol som vystrašený na smrť. Vedel som, čo moji rodičia robia.  Do akého sveta spadli. Vedel som, že jedného dňa budem musieť byť toho aj ja súčasťou (Keď budem pripravený rozprestrieť krídla a pokračovať). Pretože z tohto života sa nedostanem. Od narodenia som sa pripútal kovovými putami do mafie.

Tento život som si nevybral, nikto z nás. 

„Rýchlejšie!" Matka zakričí. Oheň nás prenasleduje za našimi pätami. Pohlcuje každý kus nášho domu. Šíri sa po chodbách cez ktoré utekáme, cez ktoré sa spoločne snažíme dostať von. A na druhej strane, kde by nás malo čakať svetlo a voľnosť, stojí Camille. Týči sa v dverách, za ktorými je bezpečie. Ako štrnásťročný, som nemohol nič urobiť. Nijak zmeniť osud, ktorý sa nám postavil do cesty. 

Camille bola ako stvorenie poslané z pekiel. Ako niekto, kto ma mal vykúpiť už dávno pred tým, než som spáchal svoj prvý neodpustiteľný hriech. Hriech, ktorý sa mi poznačil do kože, ktorý mi pošpinil myseľ aj dušu. Ktorý ma navždy zmenil. 

„Camille! Utekaj!" Matka zakričala na svoju sestru. Milovala ju celým srdcom. Vždy som obdivoval matku za jej dobré srdce, obetavosť a láskavosť ktorou prekypovala. Aj keď bola denno-denne obklopovaná smrťou a všetkým zlým, čo na tomto svete prebýva, to svetlo, tá dobrota, v nej ostala. 

Strop nad nami zapraskal. Plamene šľahali z každého kúta. Veľmi rýchlo sa približovali. Vzduch bol nedýchateľný. A moje srdce tĺklo od strachu. Matka ma strhla a objala. Nechápal som to. Prečo sa objímame, keď nám ide o život.

Odtiahla sa a ja som zbadal na jej tvári, ktorá zvykla byť len pred pár hodinami usmievavá, slzy. Teplé, slané potôčky sĺz. 

„Ľúbim ťa, angelico." [Anjelik] Pobozkala ma na čelo. Jej horúce pery pôsobili ako domov. Ona bola môj domov. Otec sa o mňa nikdy nestaral. Opustil nás. Keď nám hrozilo to najhoršie zbalil kufre a zmizol, nechal nás samých. Nikdy mu to neodpustím. Neodpustím mu to, nie, keď som videl mamu po nociach plakať. Nie, keď som videl jej oči smutné a unavené. Ako sa vždy smiala v mojej prítomnosti, no potom, ako náhle som zmizol prepadla do depresií. Zlomilo ju to. On ju zlomil. 

Keď sa pozrela za môj chrbát a jemne prikývla, niekto ma chytil za plecia. A ťahal ma preč. Od nej, od mojej matky. 

„Mamma!"[Mami] Šepnem. Alebo som to zakričal? Prečo sa na mňa smutne usmieva? Prečo nejde s nami? Prečo ma opúšťa?

„MAMMA!" Z očí sa mi spustia slzy. Vtedy som to ešte nechápal. Prečo v tom dome ostala. Prečo chcela byť pohltená plameňmi.

Trvalo mi niekoľko rokov potom, než som si uvedomil, že sa zbláznila. Odchod otca ju natoľko zničil, že s tou bolesťou nedokázala naďalej žiť. A ja som si nič nevšimol. Hovoril som si neustále, že ak by som si niečo všimol, niečo povedal, mohla by žiť. Alebo nie?...Camille. Camille. Camille. Sladká Camille.

༻✧༺

Neuvedomil som si, že sa smejem.

„Camille," aj po tej dobe mi jej meno na jazyku chutí trpko. Tma izby ho pohlcuje, vpíja ho do prázdnoty. A neskôr sa mi ako ozvena uchová v hlave. Steny sa točia. Scvrkuju a väznia ma.

Skriňu mám otvorenú a pomaly sa zväčšuje. Akoby ma chcela prehltnúť.

„Camille," zaspieval som znova. Znova ochutnal to meno. Znova chutí ako skazené jablko.
„Camille!" Zo smiechu sa rozvil hnev. Tentokrát som nezaspieval. Môj hrubý hlas sa odrazil od stien a zaryl do uší. Nikdy na to nezabudnem. Na to meno. Na ňu. Je ako moja nočná mora. Stále ju mám v hlave.

Aj tak to nestačí. Stále to nestačí. 

Z hnevu buchnem päsťou do steny. Ruka sa mi v nej stratí a ostane tam iba diera. A znova. A znova. Znova. Znova. Až pokiaľ ma vlastná bolesť nezastaví. Pokiaľ mi nepulzujú hánky prstov tak moc, až musím zatnúť pevne sánku, aby som od bolesti nevykríkol. Až pokiaľ sa mi z očí nespustia teplé slzy.

Camille. Camille. Camille. Ca-mi-lle...

༻✧༺

„Toto sú tie kamerové záznamy?" Opýtam sa. Ochranka len prikývne.

„Tak sa na to pozrime." Puknem si prsty. Mám ich obviazané obväzom a prekryté koženou látkou rukavíc. Nesmiem dopustiť, aby mi niekto videl doráňané ruky. Aby niekoho ani len napadlo, že som od zúrivosti rozbil stenu. Alebo sa prestal ovládať a nechal sa pohltiť emóciami. Do mojej izby nemá nikto povolené. Ani len slúžky, Natália či Rafael. Ani nikto z mojej falošnej rodiny. 

Sledujem malú ženu ako beží cez chodby. Zakráda sa a keď preskočí balkón, dopadne do potoka okolo môjho domu, kamera sa prepne na vonkajšiu. 

„Vypadá to, že nám utieklo zvieratko." Usmejem sa popod zuby a sledujem tú vypočítavú myšku, ako sa schovala za fontánu práve vo chvíli, kedy sa objavila nová hliadka.  

Prefíkaná líška. Neprestávam sa usmievať a sledujem ju stále dokola a dokola. Kamerový záznam sa opakuje a opakuje a ja som pohltený. A keď sa po desiatykrát vypne vo chvíli, ako sa schová za fontánu, hlesnem iba:
„Nevšímajte si ju. Nechajte ju ľahko sa vrátiť."

„Myslíte si, že príde?" Dovolil sa ozvať jeden zo strážcov, ktorému stihla tak šikovne ujsť. Stopnem obraz vo chvíli, kedy kamera zachytí jej zadýchanú tvár. Obraz si priblížim a chladne poviem:
„Oh, samozrejme, že sa ku mne vráti." 

Vymenia si iba ustarostené pohľady, no nič na to nepovedia. Každý jeden z nich bude do rána mŕtvy. Ak im dokázala táto žena ujsť bez toho, aby si ju niekto z nich všimol, sú mi úplne k ničomu. No ešte pred tým.

„Jule, dones mi kľúč od izby číslo sedem." Bez slova prikývne a opustí miestnosť. 

Budem tu musieť naučiť niekoho poslušnosti, v očiach mi zaiskrí.