Lucian

Cinquantuno

Rosetta po mojom boku nervózne dupká nohou o podlahu. Stiskáva mi ruku a žmolí perfektne vyžehlené sako. Nakloním sa k jej uchu a zašepkám:

„Upokoj sa, tesoro." [miláčik]

„Nemám z tohto dobrý pocit, Lucian. Prečo si ma do tohto celého zatiahol?" Premeriava si každú tvár pohľadom sokola. Než jej stihnem hocičo povedať, na schodoch do miestnosti sa objaví Ricardo.

„Vitajte!" Starecká tvár, slizký úsmev, sedivé vlasy a vysoká atletická postava. To všetko mi hovorí, že otec sa vôbec nezmenil od času, kedy som ho naposledy videl. Očami preltí cez všetky tváre, až sa zasekne na mojej. Zaiskria mu, keď si všimne spoločnosti po mojom boku. Je mi jasné, že si dokáže domyslieť, kto tá útla žena pri mne je. 

Zatnem sánku a snažím sa upokojiť rozhodenú myseľ. Prisľúbil som si, že tú ženu po mojom boku ochránim pred slizkými rukami toho muža, ktorého zvyknem nazývať otcom.

Avšak, keď sa mu pozerám zoči-voči, keď stojím v jeho sídle obklopený známymi tvárami, moja odhodlanosť sa o pár centimetrov scvrkne. Už si nie som tak istý, že plány prebehnú tak hladko. A uvedomím si, že tento muž a to, čo sa obaja chystáme urobiť, je až príliš nebezpečné. Obaja až príliš riskujeme. 

Vyhrá ten, kto bude ochotný obetovať viac...

„Poď," zašepkám Rosette do ucha, prepletiem si jej prsty s tými mojimi a pomaly sa presunieme do kúta. Schováme sa medzi jazykmi tieňa pri stole so šampanským a opatrne očami sledujeme starého muža s priateľským úsmevom na tvári. 

„Som rád, že sme sa tu ako rodina opäť a zas zišli. Pod jednou strechou," nadvihne pohár s bublinkovou alkoholickou tekutinou, na čo ostatní ihneď zareagujú a jeho prípitok príjmu. Ja s Rose ostávame nehybne stáť. 

„Posledné dni neboli moc pokojné. Túto náš člen rodiny, Lucian," rukou kývne mojim smerom a oči hostí ma prikovú k zemi. Zatlačím ten zvláštny pocit úzkosti niekde za oponu chladnej masky a viac vystriem plecia v čiernom smokingu. Ucítim, ako Rose váhou pierka palcom jemne prechádza po chrbte mojej chladnej ruky a moja myseľ sa rázom viac upokojí a svaly v tele uvoľnia.

„Dostal sa do veľkej šlamastiky. A verím, že ako rodina by sme mu mali pomôcť. Mali by sme spolu držať bok po boku, bojovať ako jeden a udržať si tak silné postavenie rodiny De Santis!" Pozastavuje sa mi mozog nad tým, ako niekto dokáže veriť jeho falošnej a klamlivej reči. Môj otec je, ako každý druhý úspešný mafián, sobecký a myslí len na seba a svoje pohodlie.

Preto je jasné, že motivačná reč o sile rodiny a lásky ma ani pri najmenšom nezaujme. Práve naopak, nahrnie mi do hrdla páľavú tekutinu, pri ktorej hrozí, že onedlho skončí na jeho vyleštených koženných topánkach.

„Valentino nám odjakživa spôsoboval nepríjemné problémy!" Niekto vykríkne z davu.

„Tá jeho suka nám zabila Dominica!" 

Ucítim, ako sa Rose po mojom boku mykne. Zdvyhnem naše preojené ruky k mojim perám a venujem jej rozpálenej pokožke jeden letmý bozk na upokojenie. Ucítim teplo jej tela, keď sa ku mne viac natlačí a ja jej poskytnem hľadanú oporu.

Aj keď ma Dominicovo meno zatlačí pevne k dreveným vylešteným parketám, aj keď mi myšlienky aj pocity prebehnú na plátne v mojej chorej mysli a Rosettine krvavé telo sa na okamih objaví pred špičkami mojich topánok, prinútim sa pravidelné dýchať a zahnať zdravý rozum do úzadia. 

Pretože som sa naučil, že ak chcem prežiť, zdravý rozum mi je k ničomu. A ja chcem, aby prežila hlavne Rose. To je teraz moje priorita číslo jeden. Aj napriek tomu, čo všetko mi spôsobila...čo všetko sme si navzájom spôsobili...chcem jej splniť všetko, čo si len zaumieniť. A aby som bol schopný jej priania vypočuť, potrebujem ju živú. 

A na to potrebujem, aby môj otec zomrel.

Nedokázal som vystáť to, že žena, ktorá zaujala moju ohavnú myseľ je vrahyňa môjho brata. Nechcel som si pripustiť to, že sa mi dostala pod kožu. Avšak, strach z toho, že by som ju kvôli otcovi a tomuto skazenému svetu stratil prevážila aj ten zvyšok morálnej a spravodlivej stránky, čo bola v mojom vnútri zakopaná hlboko pod prachom.

Ricardo vystrie ruku do vzduchu a s otvorenou dlaňou umlčí hukot rozhorčenej rodiny.

„Rodina Valentino za svoje hriechy zaplatí," usmeje sa úsmevom slizkého hada.

„A vďaka Lucianovi," pohárom kývne mojim smerom a mne vyschne v krku, „máme drahokam ich rodiny."

Otočí sa na päte, prázdnu ruku vystrie smerom k druhému poschodiu. Hudba sa stratí niekde na pozadí, melódia huslí odrazu nie je v mojich ušiach dostatočne zretelná a všetok jasot prehluší klipkanie opätkov o drevenú podlahu.

Pri zábradlí sa objaví žena v elegantných šatách. Oblečená v rubínovo červenej farbe, v jemnom saténe a ovešaná šperkami, akoby bola cena víťazstva.

Hlava sa mi zatočí a hrozí, že sa mi vnútornosti prevrátia naopak. 

Hlavu otočím k Rosette. Jej pokožka zbledla o niekoľko odtieňov, dych sa jej stratil niekde na pol-ceste nádychu a čelo jej zalial studený pot. 

„Rose," zašepkám , keď jej ruka upustí tú moju. S výrazom, akoby zahliadla samotnú smrť sa mi pozrie do očí a z nejakého dôvodu ucítim vo svojom srdci tisíce nožov a zaťaží ma milión tón kameňov. Ak by som sa práve nesústredil na hučanie krvi v mojich ušiach, som si istý, že by ma ten jej pohľad hodil do kolien.

„Dámy a páni, Ysabella Valentino!"

Zavrčím, zatnem päste a škĺbnem pohľad na vyšekrenú tvár otca. 

Čo sa to kurva deje!?