Lucian

Nove

Prechádzam sa z miesta na miesto. Vrátili sme sa do izby, pretože nám to bolo povedané. Nervy mi idu prasknúť, od hnevu a nervozity. Najradšej by som sa tam vrátila, napochodovala do jedálne k stolu, kde sa Lucian vyvaľoval ako na tróne, tak drzo a ležérne a napľula mu na tvár. A potom ho prinútila padnúť na kolená. Tak, ako si to dnes dovolil on. No zároveň sa snažím sústrediť na svoj útek.

Podarilo sa mi nenápadne zobrať príbor z kuchyne a schovať ho do podprsenky. Potrebovala som nejakú zbraň. Uzavrela som, že kuchynský nôž si k prsiam schovávať nebudem, tak si budem musieť postačiť s jeho tupšou variantou. Zabijem tým tak či tak.

V skrini som našla ako-tak pohodlné oblečenie, v ktorom by sa mi dobre utekalo. Budem len dúfať, že tenisky, rifle a čierna mikina ma nejak zakryjú a udržia v teple. Aj keď som si viac než istá, že teplota nebude problém. Pripravujem sa na dlhý beh. Nemám žiadne peniaze, telefón ani nemám tušenie, kde som. Keďže som svoju aktuálnu lokalitu zatiaľ videla len v tme a to aj z blbého uhla pohľadu, počas úteku sa budem musieť poriadne popozerať vôkol seba a snáď tu niečo spoznám a ja sa budem môcť zorientovať. Ak nie, budem dúfať v šťastie a po prvýkrát sa modliť k Bohu. Aj keď mne by asi pomohol ako poslednej.

Nadýchnem sa zhlboka nosom. Počítala som celú hodinu, keďže v izbe sa nenachádzajú hodiny. Každých dvadsať minút počujem na chodbe kroky, potom je ticho až do ďalších dvadsiatich minút, než sa kroky znova ozvú. Keďže na náhody neverím, zistila som, že za dverami musíme mať radu stráží, ktoré si menia smenu. Ak budem musieť počítať ďalších dvadsať minút, pomáhať si palcami alebo si každých päť minút značiť jednou topánkou po zemi, asi sa z toho zbláznim. Preto, keď v hlave dopočítam šesťdesiat a mne sa do počtu zaráta konečná hodina, rozbehnem sa k dverám. Nahnem sa a ucho k nim pritlačím.

Keď začujem kroky ako sa od mojej izby vzdiaľujú. Dvoje páry. Dvoje stráže. To nie je tak veľa, no rozhodne to stačí. Oni so zbraňami, vysielačkami na spustenie poplachu, dvakrát väčšou výškou a hmotnosťou proti mne s príborovým nožíkom. Nech som aká dobrá, nemala by som šancu. Keď je na chodbe ticho asi dvadsať sekúnd, okamžite dvere otvorím a vydýchnem si, že sú odomknuté. Ani som ich neskúšala otvoriť, no keďže tu boli stráže, pravdepodobne, to bolo zbytočné. Aj tak sa mi toto šťastie môže čoskoro minúť. No zatiaľ ho využijem na plnej čiare.

Rozbehnem sa za krokmi, ktoré som pred pár minútami počula. Pretože nová hliadka príde z druhej strany. Akoby sa točili v kruhu. Zabočím do strany, od ktorého smeru sme sem prišli. Nie je to úplne tá istá cesta, ani tá istá chodba, no sú si dosť podobné a pravdepodobne obidve vedú späť do stredu tohto veľkého domu. Neplánujem vyjsť hlavným vchodom, stráží tam bude najviac. Taktiež nesmiem riskovať okná ani balkón. Od môjho posledného úteku sú stráže pravdepodobne rozložené aj tam. Vtom mi napadne. Čo ak jediné stráže, ktoré strážia izby, sú tie moje? Čo ak sú ostatné dievčatá bez prísneho dohľadu? Je to dosť možné. O ďalšom úteku iných dievčat som nepočula. Asi som bola jediná, ktorá sa o to pokúsila.

Musím sa poponáhľať. Ak prešvihnem časový limit, nedostanem sa odtiaľto a ďalších dvadsať minút si nemôžem dovoliť čakať. Zrýchlim v behu a so splašeným srdcom sa rútim chodbami. Míňam nespočetné množstvo dverí. Chodby sú úplne prázdne. No čoskoro nebudú.

Rýchlejšie.

Cez svoje splašené srdce a zrýchlený dych nič nepočujem. Trasiem sa, hlava ma bolí a nohy zrýchľujú viac a viac. Zahnem znova a skoro zhodím sklenenú vázu. Zanadávam, nachvíľu zastavím, no ihneď sa rozbehnem ďalej ako náhle zbadám, že sa váza len niekoľkokrát pokýva zo strany na stranu, no nespadne.

Rýchlejšie!

Vlasy mi bičujú o temeno hlavy, keď sa hojdajú zo strany na stranu. Takmer sa od šťastia rozplačem, keď ma do tváre šľahne čerstvý nočný vánok. Predo mnou sa rozprestiera otvorené priestranstvo so stĺpmi. Prejdem k jeho zábradliu a zasmejem sa. Úprimne som nečakala, že sa rovno pod balónom bude nachádzať riečka, asi tri metre široká, ktorá sa tiahne okolo celého domu. Keď som pracovala v kuchyni, na okne som si vtedy všimla odlesky vody. Vedela som, že tam nejaká voda je, no úprimne som dúfala, že sa bude nachádzať aj okolo celého domu. Ak by tak nebolo, musela by som zliezť po stene alebo jednoducho skočiť. Zlomila by som si nohu, ale ak by som sa niekde skryla a potom sa odplazila alebo jednoducho prelúskla bolesť a chodila, možno by sa mi podarilo utiecť aspoň ďalej od domu pozdĺž cesty a pri troche šťastia si stopla odvoz.

Ten nápad bol riskantný a úplne šialený, no za slobodu by som urobila čokoľvek. Preskočím zábradlie a netrvá dlho a ja som po pás vo vode. Voda síce stlmila mierne môj náraz, no pichľavej bolesti od členkov sa nevyhnem. Zasyčím, chlad sa mi zaryje do kosti, ale ignorujem ho. Ignorujem všetky varovné značky, ktoré sa mi v hlave vytasili. Všetku bolesť spod nôh a chlad, ktorý ma zajal vo svojich krídlach. Vyjdem na trávnik a poobzerám sa. Mám asi pár sekúnd, než sa tu stráže objavia. Asi. Možno to nestihnem. Možno ma znova chytia. Možno som sa prepočítala. Možno im to netrvalo päť minút, než sa vymenia.

Zatnem zuby a rozbehnem sa. Bežím k fontáne. Tam je rad kríkov a ruží, ktoré sa neskôr rozprestierajú do chodníčkov labyrintu po záhrade. Je tma. Ak sa mi podarí schovať medzi kre a stromy, nebude šanca, aby ma videli. Len to musím stihnúť. No oblečenie sa mi prilepilo na telo a zlé sa mi behá. Som unavená, bolia ma nohy aj členky. Som pomalšia.

Pridaj! Inak ťa chytia!

Skoro vykríknem. Cítim sa ako na ihlách. No, keď započujem vzdialené hlasy mužov, srdce sa mi rozbúcha ako na poplach. Asi mi vyskočí z hrude. Posledné dva metre využijem to, že som mokrá a šmyknem sa po tráve. Práve vo chvíli sa rad strážcov objaví spoza rohu. Dvaja. Štyria. Deviati. Dvanásť strážcov sa blíži na svoje miesta. Zastanú a ostanú stáť ako sochy. Osvetľujú ich iba jemné svetielka na stenách a svetlo spoza okien.

Sledujú priestor pred sebou, no tam, kde som ja ma neuvidia. Som totiž za fontánou. Ubolená, premočená, zadýchaná a umrznutá na kosť, ale som vonku. A oni ma nevidia.

Ďalej sa už plazím po trávniku, až sa ocitnem medzi cestičkami stromov, ruží a krov.