Lucian

Diciotto

Kurva aj so ženskou! Práve v tejto chvíli by už mala byť mŕtva. Namiesto  toho držím v ruke svoju Glock 37 a aby som mal gule a prestrelil jej hlavu, ju nechávam za mnou a strážim. 

Zbraň držím pevne pred sebou a iba sem-tam sa za sebou obzriem. Nahováram si, že to je kvôli bezpečnosti, aby som sa uistil, že za nami nik neostal, no sám seba klamem, pretože zakaždým sa prichytím, ako nazriem očkom na Rosettu, či nie je zranená a v poriadku. 

Stále ju chcem zabiť, len sledujem, aby to náhodou niekto neurobil za mňa. Aj napriek tomu sa však v kútiku mysle ozýva hlas, ktorý mi nahovára až hriešne myšlienky. Vôbec sa mi nepáčia.

„Pôjdem doprava. Ty doľava," ohlási a odpojí sa odo mňa. Nahne sa za roh a vystrelí štyri náboje. 

„To teda nie. Nebudeš mi rozkazovať!" Zasyčím na ňu. Obzrie sa na mňa a prepichne ma hnusným pohľadom. Okolo ucha mi prefičí guľka a ja sa zohnem. Skrčím sa, otočím sa Rosette chrbtom (tým jej dám skvelú príležitosť ma odbachnúť) a zamierim na nepriateľa.

„Ukľudni to svoje masochistické ego a dávaj pozor," odvetí mi na to. Zamračím sa ešte viac, zbraň v mojich rukách stisnem až ma hánky rozbolia a vystrelím znova. Spätná rána mi narazí do rúk, no ja ich držím pevne, aby sa mi nevykĺbilo rameno alebo zápästie. Za mnou Rosetta stlačí spúšť ešte niekoľkokrát.

„A ty si natrep do tej svojej cynickej hlavy s kým sa rozprávaš. Som tvoj šéf!" Otočím sa na ňu a zistím, že ma prepaľuje pohľadom. V jej očiach je oheň, ktorý ma rozpáli. Bože, aká je sexy s tým pohľadom.

„Naser si, Lucian!" Vyprskne na mňa, namieri na mňa zbraň. Oči sa mi rozšíria a práve vo chvíli, keď stlačila spúšť a priestorom sa rozozneli zvuky streľby, som sa skrčil k zemi. Podišiel som k nej, schytil ju po krk a pritlačil ju o skriňu pri stene. Vôbec som neriešil, že sme v strede chodby, nekrytí uprostred budovy v prestrelke. Teplú hlaveň s ktorej sa ešte dymilo som jej pritlačil ku krku a mal som  na mále, aby som ju ihneď nezabil. Vážne na mále.

„Zbláznila si sa? Chceš zomrieť?!" Syčím jej do tváre, stisk okolo jej krku stláčam viac a viac a hnev ma pohltil. Oči sa jej zatvárajú a prevracajú dozadu. Z nejakého chorého dôvodu ma ten pohľad vzruší.

Ona svoju zbraň pritlačí do môjho brucha. No kvôli nedostatku kyslíka ju neudrží a ona dopadne na zem.

„J-ch." Snaží sa niečo povedať, škriabe mi ruku nechtami a silou mocou sa pokúša nadýchnuť. 

„Ak si chcela zomrieť, mala si len povedať." Palec pritlačím na spúšť, no v tom momente mi guľka prejde črevami. Zavrčím, povolím zovretie a zbraň pustím pozdĺž tela.

To, čo Rosetta urobí, ma prekvapí a zároveň vytočí. Svoju ruku prehodí cez môj krk a pritisne si ma k telu. Zakryje mi hlavu, akoby sa ma snažila zaštítiť a ochrániť, pritisne mi moju hlavu do jej mäkkých plných pŕs a vystrelí. Telom jej mykne a ona sa zatrasie. Jej prsia sa mi niekoľkokrát obtrú o tvár. Som v šoku.