Lucian

Dieci

Neviem, ako dlho už bežím. Ako dlho mi bude trvať naraziť na znak ľudskej populácie. Dychčím a snažím sa v tme nezakopnúť o konár stromu alebo nespadnúť do diery a nezlomiť si nohu. Chlad sa okolo mňa motá a zarezáva sa mi pod pokožku. Nemám tušenia, či už zistili, že som utiekla. Neviem, či za mnou práve teraz niekto nebeží, či na mňa nenasadili stopárske psy. Alebo niečo horšie.

No spoznávam to tu. Nachádzame sa v kopcoch, asi dvadsať kilometrov od mesta. Vedie tu cesta a lesné chodníčky pre turistov. Snažím sa hlavnú cestu z dohľadu nestratiť a bežím cez les, aby som náhodou po ceste nestretla niekoho z Lucianovich mužov. Ešte nie som tak ďaleko od toho obrovského čuda nazývaného dom, aby som mohla bezpečne kráčať po rovinnej uhladenej ceste. V bezpečí a ďaleko od tŕnistých krov, suchých palíc a vetvičiek stromov. Cesta lesom má spomaľuje, no zatiaľ je to jediná možná bezpečná cesta.

Keď ma svaly na nohách začnú bolieť tak, že mám pocit, akoby som ďalším krokom padla na zem, v diaľke cesty sa objavia svetlá. Mohla som zabehnúť tak dva kilometre. Plus mínus. Zvažujem či vyskočiť z lesa a volať o pomoc. No ak to bude niekto z Lucianovich priateľov alebo, nedajbože, sama ochranka Luciana, som nahraná. Lenže ďalej po svojich už nezájdem. Som dehydratovaná, je mi zima a každým nádychom sa klepem viac a viac. Toto je možno moja jediná možnosť. Poriadne sa nadýchnem, tak ako sa mi len dá, a so srdcom, ktoré sa mi ozýva v hrudnom koši ako hlasný bubon vyjdem na cestu a zastanem v jej strede.

Auto je dosť ďaleko na to, aby zastavilo. A presne to aj urobí. Keď pomaly podídem k oknu auta, zadýchaná, ubolená, mokrá a umrznutá, s výdychom sa rozosmejem, keď v aute zbadám nejakú rodinku.

„Prosím, pomoc," zadychčím. Hlasu pridám väčšiu zraniteľnosť a strach, aby som vyzerala ako úbohá žena, ktorá vyšla z lesov a vyzerá, akoby utekala pred vrahmi. No, ďaleko od pravdy tiež nie som. Hádam, že žena po boku muža je jeho manželka. Vystúpi okamžite z auta a ponúkne mi svoju mikinu.

A tak už iba nasadám a nechám sa viesť cestou, z ktorej prišli. Späť do mesta.

༻✧༺

Celý čas, čo sme sa rozbehli som počúvala ich hádku o tom, kde ma zaviesť skôr. Vyhrávala nemocnica a polícia. Žena trvala na tom, aby som bola riadne ošetrená. Muž zas, aby ma zaviedli na políciu a mohli spísať to, čo sa mi stalo. Keďže som odmietala sa k tomu vyjadrovať, hádka neprestávala. Neskôr ma začalo zamestnávať dieťa, ktoré sedelo vzadu so mnou. Mohlo mať asi tak štyri roky. Aj keď som sa posadila na úplný koniec sedačky, stále sa ku mne naťahovalo a vyvaľovalo svoje veľké očiská.

Zakaždým, keď som videla jeho tvár, ako má prst v puse a pozerá sa na mňa, musela som myslieť na všetky tie deti, ktoré som zabila. Ktorým som odobrala šancu na pekný život. Kto vie, možno som zabila budúceho prezidenta alebo lekára, alebo vojaka. Dokopy ich bolo dvanásť. Dvanásť nevinných detských životov len kvôli peniazom. Zatla som sánku a ruky dala v päsť. (Prsty mi už dávno odmrzli.)