Lucian

Quindici

Vstupom do klubu som na seba upútal slušnú pozornosť. I keď mi ochranka nevadí, hlavne tá, ktorá stojí po bokoch klubu pri stenách alebo tá, ktorá ma nenápadne sleduje pár metrov za mojím chrbtom, zvedavé pohľady civilistov a pohľady obchodníkov by som si odpustil. Aj po tých rokov mi toľká pozornosť nerobí dobre.

Zbadám pohľad tanečníc na parkete. Ich telá, akoby splynuli s melódiou hudby a ich tváre sú zdobené kvapkami lesklého potu. Tie jediné moju prítomnosť ignorujú. Sú jedny z mála, ktoré sú na mňa viac menej zvyknuté a aj napriek tomu, aký som okúzľujúci sa môjmu pohľadu vyhýbajú.

Keď prechádzam okolo baru, zastaví ma mužská ruka na ramene. Hrubé prsty sa mi dotknú košele a ja nadvihnem prekvapene obočie.

,,Luciano!" Pozdraví ma Fabio. Môj starý známy obchodný partner s nelegálnym liekmi do mojej súkromnej nemocnice a marihuany.

,,Fabio, aké prekvapenie. Nečakal by som ťa tu dnes večer," nahodím úsmev. Vlastne som tu Fabia ešte nikdy nevidel.

,,Poď, dnes to bude na mňa," kývol hlavou k barovej stoličke. Kútikom oka sa pozriem k pódiu a keď zbadám, ako dievčatá stále tancujú, prikývnem.

Nezdržím sa dlhšie ako päť minút...

Starý muž kývne na barmana a zaobstará nám dva poháre škótskej whiskey. Vezmem si svoj pohár s ľadom, priložím ho k perám a hlesnem:
,,Si ďaleko od domova, Fabio. Čo tu hľadáš? " Nevenujem mu jediný pohľad zatiaľ, čo sa napijem tekutiny, ktorá mi rozprúdi chuťové bunky. Na jeho odpoveď nečakám dlho.

,,Počul som, že si mal problémy v Aljaške."

,,Všetko je vybavené. Nemusíš si robiť starosti. " Precedím cez zuby a otočím sa k nemu. Tanečnice stále tancujú, no odrazu mám chuť odísť skôr, než som mal v pláne.

,,Nechcem problémy, Lucian," obráni sa, keď zbadá môj výraz.

,,Len mi napadlo, či by si nechcel znovu uzavrieť obchod." Odpije si z vlastného pohára a otočí sa k davu. Lakte oprie za seba a pozoruje. Napodobím ho, no ruky si opriem o kolená a jemne sa zhrbím.

,,Tvoje služby sa mi budú hodiť neskôr," poviem úprimne tomu dedkovi vedľa mňa. Zamračí sa.

,,Snáď sa ti moje posledné spôsoby nepáčili?" Nadvihne obočie a ja k nemu nahnem hlavu.

,,Som teraz v niečom zamočený. Nepotrebujem tvoje služby a zbytočne riskovať za nič." Dopijem zvyšok pohára a odložím ho za seba.

,,Aaah, takže je to pravda." Usmeje sa pre seba a zakloní hlavu dozadu. Zapozerám sa na neho.

,,Ty a rodina Valentino. Tá informácia sa dosť obľúbila, De Santis. Ľudia ju predávajú za milióny. Taktiež som aj počul odmeny za tvoju hlavu, hlavu Frederica a dokonca sa uzatvorili stávky, kto skôr preleje krv. Máš pekný problém," poslednú vetu zaspieva s pobavením. Napnem sa. Ak sa do mňa pustia ďalšie rodiny.... Nie, na to nemám čas ani chuť.

,,Kto to všetko vie? Od koho si to počul?" začujem ako hudba utíchla. Dievčatá odviedli robotu a zostupujú do zákulisia. Postavím sa a Fabio ma nasleduje.

,,Hmm, možno to vie aj ruská mafia. Alebo to ostalo len v štáte," zamyslí sa a potom sa usmeje popod jeho sivé fúzy. Okolo očí mu vystúpia vrásky.

,,A možno to viem iba ja."

,,Kravina! Kto ti to povedal?!" Rozzúrený na neho vykríknem. Prsty sa mi kĺžu po kovu zbrane. No nechopím sa jej.

,,To je jedno. Pre teba je dôležité to, že ja tú informáciu viem a podľa tvojej reakcie je pravdivá. Chcem obchod, Lucian. " Úsmev z tváre mu zmizne a nahradí ho chladná, tvrdá maska.

,,A chcem sedemdesiat percent zo zisku." Z opaska vytiahnem nôž, ktorý som mal pripravený pre jednu slečnu a jedným krokom odrazu stojím v tesnej blízkosti Fabia s čepeľou pri jeho krku.

,,Parchant" zavrčím. Iba sa usmeje a ani sa pred ostrou čepeľou neodtiahne.

,,Mňa nezastrašíš, Lucian. Okolo svojho podniku robíš veľké veci, ukazuješ starú masku namosúreného chlapíka, ktorý sa nebojí zabiť. " Zasmeje sa mi do tváre.

,,Ale pravda je taká, že si stále to vystrašené dieťa, Lucian."

,,Tak? Dohodneme sa? Obchod za mlčanie? " sledujeme si jeden druhému do očí.

,,Čo tak keby som ťa umlčal hneď teraz?"

,,Moji muži sú vonku. Ak sa neukážem, vyvoláš vojnu s ďalšou rodinou. Taktiež oni tú informáciu predajú do sveta. A ty budeš v strede terča. " Sviniar! Ešte chvíľu sa na neho pozerám so zúrivosťou v očiach. Potom sa odtiahnem, zasuniem nôž a otočím sa na päte.

Nevšíma si pramienok krvi, ktorý mu po krku stiekol. Ani sa ma nesnažil zastaviť. Len sa na mňa usmieval, prefíkaným úsmevom a pobaveným pohľadom ma sledoval po celý čas, ako som prechádzal cez klub k jedným zo stolov pri pódiu. Usadím sa do čiernej koženej pohovky, rozopnem si gombík pri krku a kývnem rukou.

Dôjde barman, ktorý mi na tmavý lesklý stôl položí pohár na whiskey. Otvorí fľašu a naleje mi. Keď sa chystá aj s fľašou odísť, zastavím ho a on mi ju s radosťou položí na stôl.

Pijem, akoby som do seba lial vodu. Počúvam hlasy a sledujem mužov, ako sa opíjajú a smejú na vtipoch.

Veci sa viac skomplikovali. A vyzerá to tak, že sa mi impérium snaží vykĺznuť spopod prstov. No ja mám v zálohe ešte jeden ťah. Dopijem ďalší pohár a dolejem si. Vyčkávam na ďalšie kolo programu.

Na Rosettu.