Lucian

Venti

Pozerám sa, na teraz už bezduché telo Fabia. A myšlienky mi prúdia hlavou ako rozbúrené more.

༻✧༺

,,Rose, choď hore za slečnou Milou. Popros ju, či by sa s tebou nezahrala. Ja teraz nemôžem." Odtiahne ma otecko na druhú stranu a vráti sa k počítači. Na klávesnicu začne klikať ako divý a viac mi pozornosť nevenuje.

So sklesnutou náladou odpustím jeho veľkú pracovňu. Otecko si na mňa čas nikdy moc nenašiel, len vtedy, ak sa to jemu hodilo.

Prešla som chodbami a v ruke držala autíčka. Otvorila som dvere a nakukla dnu. Zbadala som mamu, ako sedí na posteli v ich spálni a šije deku. Do štvorcov vyšíva rôzne farebné obrázky a pri tom si jemne pohmkáva melódiu nejakej piesne, ktorá mi nie je známa.

,,Mami!" Pustím autíčka na zem a rozbehnem sa k nej. Ihneď na mňa natočí pohľad s vystrašenými očami.

,,Angelo, čo sa stalo?" [Anjelik] Vtiahne ma k sebe do náručia, a tak ma schová pred všetkým zlým na svete.

,,Oco sa so mnou nechce hrať," požalujem. Než stihne niečo povedať, preruší nás pobavený otecko odo dverí.

,,Takže žalujeme mame, čo?" Rozbehne sa a skočí na posteľ. Vo vzduchu ma roztiahnuté ruky, na tvári široký úsmev. Mama sa rozosmeje a ja zapištím, keď na nás dopadne jeho telo a zapučí nás do postele.

,,Papà!" [Oci] Rozosmejem sa spolu s mamu, keď na mňa padne jeho váha. Pučí ma a ja kričím, aby ma pustil. No počujem iba smiech a otecko sa nie a nie pohnúť.

Niekto zaklope na dvere.

,,Um- Capo? Fabio prišiel dohodnúť ten obchod. Nechcel by sa dlho zdržať, poslal ma pre vás." Otec sa postaví ešte stále s hrejivým úsmevom na perách a pobozká ma na čelo. Potom bozk venuje mame, na pery.

Zakryjem si oči rukami a cítim sa pohoršene. Opäť sa ozve smiech a oco vypochoduje preč. Ujo Fabio je starý kamarát otecka, i keď sa poslednou dobou naostrili ich spory, stále spolu spolupracujú. Prečo sa nemajú k sebe tak blízko ako kedysi mi otecko prezradiť nechcel.

Vybehnem zo spálne a nechám mamu, aby dokončila svoj výrobok. Cupitám dolu schodmi a ponáhľam sa k prednému vchodu.

,,Fabio, vitaj!" Počujem hlas otecka.

,,Frederico! Sú to roky, čo som naposledy vkročil do tohto architektonického skvostu." Pochváli Fabio so smiechom. Vynorím sa spoza rohu a zapozerám sa na muža, ktorému sa na hlave objavilo pár strieborných vlasov a jeho tvár naberá už staršiu podobu.

,,Rose!" Zohne sa k zemi a roztvorí náruč. So smiechom k nemu vbehnem a rukami sa zachytím o jeho plecia.

,,Rose, mala si byť hore a hrať sa s Milou." Škaredo sa na mňa pozrie otecko. Už nemá ten hrejivý a hravý úsmev na perách, ako pred chvíľou.

,,Ale, nechaj ju. Prišla sa pozdraviť, však?" Zatiaľ, čo Fabio sa usmieva, otec je zamračený.

༻✧༺

,,Pamätáš, čo si mi v ten deň povedal, drahý Fabio? " Zohnem sa k nemu a zasyčím mu do ucha. Nehľadím na to, že jeho srdce už nebije.

,,Pokarhal si ma. Povedal si mi, že som príliš dobrá pre tento svet. A preto si sa ty a tvoji ľudia postarali o to, aby ste zabili všetko dobre, čo vo mne ostalo." Premáham slzy, čo sa mi očiach nahromadili.

,,Tak dúfam, že budeš mať teraz dobrý výhľad. Pozeraj sa, Fabio," zašepkám mu potichu do ucha, odtiahnem sa a s kamennou tvarou dodám: ,,Pozeraj sa, ako zmením svet a ukážem mu tie svinstvá vo mne. Tie, ktoré si ty, tvoji svinský otroci a mafia vo mne vytvorili."

Postavím sa, vyjdem predným vchodom von a zbadám dodávku, ako sa rýchlo rozbehla preč.

Všetci budú ľutovať, že mnou raz pohybovali. Sledujem dodávku aj dávno po tom, ako mi zmizla z dohľadu.

Všetci.