Lucian

Ventisette

Veľmi málo ma delí od toho, aby som vytiahol Rosettu za ruku, prehodil si ju cez koleno a potrestal ju tak, že ma bude prosiť o milosť. Jej guľatému zadku by som privlastnil nový odtieň farby a týždeň by si naň nesadla.

Čo tu kurva ešte robí?

Oh, miele, ty ani nevieš čo si to za tvora rozzúrila. [zlatko] Ešte chvíľu ju prepaľujem pohľadom. Vychutnávam si pohľad na jej malé telo na kolenách pred mojimi roztiahnutými nohami. 

Očami strelím po hosťoch vôkol môjho stola. Snažím sa zachovať chladnú hlavu, a i keď sa mi to navonok darí, vnútro mi čisto ovládla Rosetta. Už niet pochyb, že to nie je len obyčajné dievča.

Je na nej niečo, niečo, čo ma fascinuje, rozčuľuje a čo kričí nebezpečenstvo. Tá žena sa dokázala prepašovať na súkromný večierok najsilnejšej rodiny v mafii, je na miestach, na ktoré nepatrí a všetko to do seba až moc dobre zapadá, na to, aby to bola len zhoda náhod. 

Rosetta niečo chce. Po niečom jej srdce baží, je nebezpečná. Prefíkaná líška sa skryla u mňa a číha na správny okamžik. Neviem, čo ma v pláne, no rozhodne nehodlám len tak sedieť a prizerať sa, ako mi sliedi do života a ničí mi logické zmýšľanie. 

„Lucian, myslím, že hovorím za celú rodinu, že strata tvojho brata je nám všetkým ľúto a prajeme ti úprimnú sústrasť."

„Strč sa s tými sračkami," odbijem ho a ľadovým pohľadom pokračujem po každej falošnej tvári v tejto miestnosti. Sú to čisté zmije ktoré blažia len po vlastnom blahobyte. Sústrasť či dobrotu nepoznajú. „Nehrajme sa tu na úžasnú rodinku a prejdime rovno k veci. Nepotrebujem tie vaše sračky a ľútosť. Pravdupovediac, potrebujem vašu pomoc." To slovo mi na jazyku chutí trpko.

Rýchlo seknem pohľadom na Rosettu, ktorá sa zdá byť až moc zažraná do nášho rozhovoru, a potom sa pozriem na tie špiny na vôkol. 

Smiech sa takmer okamžite rozoznie. Zatnem päste, sánka sa mi napne a v ušiach začnem počuť vlastný tlkot srdca a prúd krvi v tele. Parchanti. Odporné prašivé svine.

„Dosť!" Skríknem a vytiahnem zbraň. Nabijem, ruka sa mi trasie od potreby niekomu prestreliť ten vzduch v lebke. Chuť krvi sa mi rozleje na jazyku, zmysli mi kričia, telo túži po chaosu a bolesti.

Zabiť tie kurvy by bolo málo. Nech zhnijú, jeden po druhom. Nik tu nebol. Nik mi nepomohol, mojej matke. Nik sa nepostavil tomu idiotovi, tomu zbabelému skurvynsynovi. Všetci mu namiesto toho zobú z ruky. I po rokoch má ten debil moc. I po toľkých rokoch za ním utekajú a slúžia mu ako nejaké pipky.  Slovo rodina u nás nikdy neexistovalo. A i keby, jej zmysel vzplanul v ohni a zmizol v ten deň, ako moja milovaná matka. 

„Táto záležitosť sa týka nás všetkých. Môj otec do toho nezasiahol z jediného dôvodu," ten kokot si užíva môj hnev a žije z môjho neúspechu. Smrť brata je iba jeden jeho dezert na mnohých strieborných podnosoch. „Je to výsmech rodiny. Našej moci a výzva k vojne. Ste do toho zatiahnutý, nech sa vám to páči či nie, sme v tom spolu. Nie, žeby som umieral túžbou s vami spolupracovať, no ak nechceme podkopať roky driny, bolo by najlepšie, keby ste sa už konečne spamätali." 

Smiech utíchne a hrobové ticho sa odrazu zdá byť hlučnejšie. Tváre plne vážnosti sledujú každý jeden môj pohyb. Vytiahnem spod ukrytej zásuvky zložku. Zbraň položím na stôl. 

Papiere pľasknú o drevený stôl a rozhodia sa po jeho dĺžke až na môj druhý koniec. Fotky, texty a kusy dôkazov sa ukážu svetu a zvedavým očiam. Pozorujú tie kusy papiera ako supy, pripravený sa na ne vrhnúť. 

„Čo sa deje, Luciano." Donatello, najstarší z rodiny vo Francúzsku, naberie ako prvý gule prehovoriť.

„Dominica zavraždila rodina Valentino. Keďže naše napäté vzťahy s tými hovädami sú na bode mrazu, je viac než jasné, že šlo o provokačný útok. Naviac máme aj dôkaz, nehovoriac o tom, že akcie poklesli, pretože sme neodovzdali zatiaľ žiadnu odozvu. Musím krotiť šteňatá, základné mafie, ktoré si zmyslia, že keď sa niekomu podarilo zabiť mi brata, môžu nám zhodiť impérium."

„Na ceste mám drogu, ktorú môžeme pridať do výbušnín. Najal som si špeciálny tým z Aljašky...droga dokáže paralyzovať. Napadá bunky vo svaloch a nervový systém. Nezabije." Hlas mi potemnie. Sledujem fotky. Znak V na fotke, mŕtve telo Dominica, ako leží v špinavej chodbe v klube na zemi. A mnoho ďalších fotiek... Mužov Valentina, ich dom, autá, značky. Každý ich pohyb za posledné dni. Každý ich nádych či zhyb prstom je zaznamenaný na fotografií. 

„Prečo ho jednoducho nenapadneš. Máš dosť dobrý tím na to, aby si ich bez problémov zabil. Kľudne by si dokázal napochodovať do stredu ich vily a vyzabíjať ich sám." Poznamená Lillia. To by šlo, keby...

„Ruská mafia mi ide po krku. Rebelujú v uliciach a rozdávajú falošné i, bohužiaľ, pravdivé informácie. Nielenže po nás idú základné mafie, amatérske spolky sa vzbúrili a čakajú, kedy udriem. Je na mňa vypísaná odmena. Nedokážem naplánovať dostatočne krvavú pomstu, čeliť vo vojne a pritom sa zbavovať odpadu, ktorý sa mi pletie pod nohy." Prstom poklepkávam po stoličke. Potrebujem ich. Nech ich nenávidím akokoľvek, potrebujem ich.

„A ty chceš, aby sme za teba vyniesli smeti."

„Presne tak. Postaráte sa o spolky a základné mafie. Ja budem mať tak dostatok priestoru a času na Valentina. Ak zomriem, budete na rade. Nie je to po prvé, kedy nás chcú zhodiť z velenia. Všetci tú bažia po moci, ktorú máme. Lenže teraz majú dobrý matroš na to, aby ich to motivovalo obetovať životy a zničiť nás."

Donatello si vzdychne a prikývne. Sleduje fotky so zachmúreným pohľadom. 

„Fajn." Všimnem si prekvapené pohľady, ktoré si niektorý neodpustia. No Donatello ich iba odpíska zdvihnutím ruky. Pohľad však venuje mne.

„Nech je Lucian parchant aký chce, má pravdu. Toto sa jedná celej rodiny De Santis. Stačí smrť jedného z nás a jeho akcie, peniaze a postavenie padnú. Pripíšu sa na iného účel a potom to pôjde len dole vodou. Odrazu už nik z nás nebude mať pokoj, každý si bude nárokovať a každý si bude myslieť, že má právo a moc na to, aby si niečo také dovolil. Toto je vojna. A ja si za svoje postavenie budem bojovať. Nerobím to pre teba Lucian, ani pre rodinu. Ale pre seba." Ostrosť v jeho hlase je pre moje uši ako hudba. Viac by som sa desil, ak by mi preukázal, že mu na mne záleží. Lenže tento jeho tvrdý a chladný pohľad vo mne vyvoláva iba pokoj. Všetko je v starých koľajach. 

Našťastie. 

Tá svorka spolu drží pohromade. Sú ako vlci. Donatello je ich alfa. Je najstarší a oni majú moc zakrpatené mozgy pre niečo, ako je samostatnosť v mafii. Preto sa mi na perách rozleje spokojný úsmev, keď sa všetci naraz postavia a prikývnu. Jemný súhlas. Jeden po druhom začnú vychádzať z miestnosti. Jedni prichýlia pod svoje krídla kurvy, druhí odídu k alkoholu no väčšina sa poberie k východu. Niet tu čo ostávať. 

Opriem sa do kresla, zapozerám sa do jej vypleštených očí a čakám. Do tej ženy pod mojím stolom stále na kolenách podo mnou. Donatello zastaví s rukou na kľučke.

„Nebuď moc hlučný, bratranček." Oči mu zablúdia dole k stolu. 

Pft, to isto...