Lucian

Sei

Dvere sa otvoria. Zdvihnem hlavu zo zeme a otočím sa za zvukom. Dnu sú vhodené ďalšie dievčatá. Zbadám pohľad jedného strážcu, no než si ho stihnem viac prezrieť, dvere sú opäť pevne uzatvorené.

„K-kde to sme?"

„Čo sa deje?"

Tak ako vždy sa snažím ich uplakané hlasy ignorovať, no už sme tú pospolu uzavreté niekoľko hodín. Vzduch v miestnosti je ťažký a pomaly nedýchateľný. Ak nás sem nechajú čoby o hodinu dlhšie, zadusíme sa od nedostatku kyslíka. A pre mňa je čoraz ťažšie ignorovať okolie. Všetky zvuky sú príliš hlasné a príliš silno sa mi zarývajú do hlavy.

„To, čo si tam urobila bolo dosť odvážne," prihovorí sa mi dievča po mojej ľavici. Posunie sa ku mne nenápadne po zadku a opätuje mi jemný úsmev. Len na ňu hodím očkom, no potom pohľad odvrátim a som ticho. Nemám v záujme sa s nikým baviť, nie teraz, keď sa snažím zamestnať myšlienky a prísť na plán, ako sa odtiaľto dostať.

„Skoro som sa rozplakala za teba." Uchechtne sa.

„Ariana." Povie odrazu. Tentokrát sa na ňu pozriem a zbadám, že má mojím smerom vystretú ruku. Nadvihnem obočie a iba na ňu hľadím. Ona sa ale usmeje ešte väčšmi.

„Moje meno je Ariana. A tvoje?" Nahlas si vzdychnem. Sadnem si, opriem sa o chladnú stenu, ktorá mi privodí mierne zimomriavky a nahnem k nej hlavu. Neviem si pomôcť, ale nezabránim jemnému myknutiu kútikov pier.

„Rosetta," prijmem jej ruku a jemne ňou zatrasiem. Prezriem si Arianu trošku viac pozorne. Okrem výrazných čiernych vĺn, ktoré jej padajú až po prsia, vínovo-červených šiat, ktoré obopínajú jej dokonalú postavu a plných pŕs si nič zvláštne na nej nevšimnem. Až na jej tvár, ktorá má jemné črty aziatky.

„Oslavovala som dvadsiate narodeniny, keď ma jeden z tých mužov," pomyslela som si na ochranku, čo nás sem zaviedla, ,,neodtiahol tancovať. Neskôr som sa zobudila v dodávke, nič viac si z tej noci nepamätám." Poslednú časť zašepkala. Roztrasenými prstami si prehrabla vlasy a zhlboka sa nadýchla.

„To muselo byť strašné." Zamrmlem a sledujem dievčatá oproti, ako si menia miesta na lavičke.

„Môj priateľ aj rodina sa musí o mňa toľko báť. Neviem si predstaviť, čo sa u nás doma musí práve diať. " Smrkne a ja presuniem pohľad k jej tvári. Príde mi jej na chvíľu ľúto, no ten pocit zmizne a zasiahne ma žiarlivosť. Ani ja si to neviem predstaviť, mám chuť povedať, no zahryznem si do jazyka až sa mi v ústach rozleje pachuť krvi. Aké by to bolo mať niekoho, kto by sa o mňa tak bál, ak by sa mi niečo stalo? Priateľa nemám, matka mi zomrela a otec nemá pre také pocity v srdci miesto.

No musím sa s tým zmieriť. Naviac, čo som čakala? Život, ktorý Ariana žije je veľmi ďaleko od toho, ktorý prežívam ja. Nikdy to nezažijem, pretože nemám odkiaľ. Také veci do mafie nepatria a ani nikdy patriť nebudú. Tam niečo ako láska a strach neexistuje, len bolesť a krutosť, ktorá slabých zožerie. A ja si nemôžem dovoliť byť slabá, už viac nie...