Lucian

Otto

„Bolo to nutné?" Zasyčí Natália. Jedna z mála osôb, ktoré sa neboja na mňa hnusne pozrieť alebo ma pokarhať. Vlastne som to ja, kto to povolil a ešte ju nezabil. Na jazyku si vychutnávam pečený biftek a úplne ju ignorujem. Aspoň sa o to snažím, keďže na mňa zazerá cez celú dĺžku hnedého dreveného stola a venuje mi jeden smrtiaci pohľad za druhým.

Akoby som za to mohol ja, odfrknem si.

Pomyslím si, že to mohla byť aj ona, čo by sa teraz plazila po dlážke, zatiaľ, čo by ju moji muži vliekli do spaľovne. Mohla by to byť ona, čo by skončila s guľkou v hlave a krv by sa z nej valila ako z roztrhnutého vrecka. No namiesto toho iba odpoviem:

„Samozrejme, že to bolo nutné." Zabodnem do nej ten istý pohľad. Neuhne, a ja tak aj naďalej musím znášať ďalšie komandovanie od ženskej. Radšej zrakom zablúdim do nového tovaru menom Monetti. Musím uznať, že táto várka nie je taká zlá. Posledné mesiace sme narážali na samé podpriemery a priemery. Dovolil by som si dúfať, že sa konečne na nás usmialo šťastie.

„Niet to na rodinnú večeru bez poriadnej vraždy a dávky krvi. Ďakujem, Luciano." Zatiahne z druhej strany Rafael. Len mu opätujem úškrn a pustím sa späť do jedla. V miestnosti je počuť iba štrnganie príborov, pohárov a jemné nádychy. Všade na vôkol je až mŕtvolne ticho domu.

Spomeniem si, ako ma to kedysi zožieralo za živa. Nedokázal som zniesť ticho ani hluk. Vždy som sa z toho išiel zblázniť, odkedy-.

Pokrútim hlavou a odoženiem tie myšlienky. To je už teraz jedno. Aj tak vždy vyhrám. Nad svojimi nepriateľmi, démonmi, strachom, minulosťou a dokonca aj budúcnosťou. Som jediný, kto tu dáva pravidlá. Vždy to tak bolo, a tak to aj ostane. Ja som tu pánom.

„Ako to vyzerá s mojím tovarom?" Nahodím tému a spopod mihalníc venujem rýchly pohľad slečne Smith. Červený rúž jej dnes obzvlášť zvýrazňuje lícne kosti. Čierne linky okolo očí a čierno-hnedé odtiene im dodávajú mačací efekt. Na kráse sa jej podieľa aj čierny kožený kabát. Musím uznať, že Rometto má vkus a tentokrát sa s výberom manželky prekonal. Jemne sa usmejem, aby to nik nespozoroval, a keď začujem jej hebký zvonivý hlas, začnem jesť o čosi pomalšie a decentnejšie.

„S manželom sme sa postarali, aby všetko prebehlo hladko. Pri kontrole na Aljaške sa naskytli isté," zastavím sa s kusom zemiaka pri ústach a pozriem sa na ňu, no ona sa nervózne pozerá na Rometta. „Komplikácie." Zamrmle a odvráti zrak.

Tentokrát sa mi do očí pozerá vyrovnane a s odvahou: „Postarali sme sa o to. O desať dní očakávaj náklad." Dobre. Zemiak si vložím do úst a opriem sa o chrbát stoličky. Pozdvihnem ruku a z rohu miestnosti okamžite vyjde jedna zo slúžok. Zamračím sa:

„Nie, nech ma obslúži slečna Monetti." Slúžka sa zatvári prekvapene, no ihneď sa spamätá a schová sa do úzadia do rohu miestnosti. Tam, odkiaľ prišla.