Lucian

Ventisei

Priložím si pohár k perám a na jazyku sa mi okamžite rozleje chuť bublinkového šampanské. Pozorujem hostí, všímam si ich reč tela a sem-tam zachytím aj útržky, mne nepotrebných, rozhovorov. I keď sa snažím zo všetkých síl, nedokážem sa sústrediť na svoju prácu.

Hlavu mám plnú myšlienok na neho.

Vzdychnem si, pohár viac uchopím do ruky a pomaly začnem kráčať k východu. Čiasi ruka ma zastaví na pleci. Zbadám pár mne veľmi známych očí.

„Čo tu robíte v bielom?" Alessandra sa na mňa zamračí a mne srdce vystrelí až do krku. Mám šťastie, že ma zatiaľ nespoznala, no každou sekundou, čo iba pred ňou stojím a mlčím, riskujem odhalenie svojej identity. 

„Počkaj," otočila som sa a vyštartovala rýchlim krokom preč, ignorujúc ju. Toto nie je dobré, vôbec to nie je dobré, opakovala som si.

„Stoj!" Schmatla ma za ruku a pritiahla si ma surovo k sebe. Stiahla mi masku z tváre a mňa zalial studený pot.

„Rosetta!?" Zalapala po dychu. Stíšila som ju, prilepila jej svoju ruku na pery a poobzerala sa vôkol seba. Nik na chodbe našťastie nebol, no aj stak sme tu boli moc na očiach. Schmatla som ju pod pazuchu, pustila ruku od jej úst a modlila som sa, aby ostala ticho, zatiaľ, čo som nás ťahala k jedným náhodným dverám. Otočila som kľučkou a my sme vošli do prázdnej veľkej miestnosti s jedným okrúhlim stolom a stoličkami.

„Preboha!" Do očí jej vyhŕkli slzy a hodila sa mi pevne okolo krku, keď som dvere za nami zavrela. Zvierala ma tuho a posmrkávala mi do pleca.

„Tak som sa bála Rose." Plakala a triasla sa mi v náručí. Snažila som sa ju utešiť, no bolo to, akoby ma vôbec nepočúvala.

„Čo tu robíš? Kde- kde si bola? Všetci ťa hľadajú!" Odtiahla sa a smútok nahradil hnev. Nezazlievam jej ho. Má dôvod byť na mňa pekelne naštvaná. 

„Vážne?" Jemne sa na ňu usmejem a nadvihnem obočie v tichej otázke. 

„No, hľadali. Než tvoj otec povedal, že si odcestovala kvôli rodinnej záležitosti." Sadli sme si na malý gauč v rohu. Sledovala som jej jemné črty tváre, jej červený rúž a čierne jednoduché šaty. Všimla som si aj diamantový set šperkov, ktorý je určite nový.

„Keď si zmizla, okamžite som šla za otcom. Kde si k čertu bola!? Pretože vôbec nie si niekde na druhej polovici sveta, ako tvoj otec tvrdil." Zamračila sa na mňa. Nech chcem akokoľvek moc jej povedať pravdu, nemôžem ju zatiahnuť ešte viac do nášho sveta.

Neviem, čo to tu Lucian stvára, ale ak si Alessandru chystá vziať, musí mať na to dôvod. Z lásky to nebude, nie po tom, čo som videla.

Neublížil by jej, však?

„Bola som preč, no prišla mi pozvánka od L- Kristiána na pohreb. Chcel, aby som tu bola s tebou, pretože vedel, že by sa ti nemohol celý večer venovať a nechcel, aby si tu bola sama medzi cudzími." Na tvári sa jej niečo mihlo, no ihneď to nahradilo pochopenie a láska.

„Takže si sa kvôli mne vrátila?"

Nemôžem uveriť, že mi to tak ľahko skočila! Vážne? Letieť cez polku sveta len kvôli tomu, aby nebola sama na pohrebe? Nič lepšie ti nemohlo napadnúť, Rosetta? A ty si hovoríš najlepšia, pft?

Na perách jej pohrával malý úsmev a v očiach jej zatancovali iskričky. Slabo som prikývla neschopná skutočných slov. Trhá mi srdce jej takto klamať do očí, no...Povedzme si úprimne, nikdy som nebola dobrý a čestný človek.

Som iba falošná, bezcitná sviňa.

Alessandra je jediná osoba na svete, pre ktorú by som dala aj život. Vždy tu bola pre mňa. Vždy sme spolu držali pokope a hovorili si všetko, bola to naša dohoda. Žiadne tajomstvá. Považujeme sa za sestry. Škoda, že ani to málo jej nedokážem dopriať.

Otvorila som ústa, chcela som niečo povedať, no v tom sme začuli hlasy z chodby. Vystrela som sa a rýchlo pozrela na Aless.

„Nikomu nesmieš povedať, že som tu, rozumieš?" Chytila som ju za plecia a postavila sa na rovné nohy. Preč sa už aj tak nestihnem dostať. Podídem k oknu a zbadám, že skok z výšky asi desiatich metrov by nemusel skončiť moc dobre. Vzdychnem si a poobzerám sa vôkol seba.

„Nechápem, Rose, čo sa deje?" 

„Jednoducho nikomu nepovedz, že tu som. Závisí na tom môj život. " Z časti, neklamala som, úplne.

Naliehavo sa jej pozriem do očí. Chvíľu otáľa, no ja zazriem jemné prikývnutie. Nestrácam čas a vleziem pod stôl.

,,Máš teda čo vysvetľovať," začujem zamrnčanie.

,,Alessandra? " Dvere sa otvoria.

Lucianov hlas by som spoznala i pod vplyvom tej najsilnejšej drogy pod slnkom. Jeho hlboký hlas, ktorý mi rozprúdi bunky v tele. Jemný prízvuk v jeho dokonalej angličtine i nepatrné zachrípnutie hlasu, ktoré ide ľahko prepočuť, mu neuberá na jeho intenzite a príťažlivosti.

,,Kristián, čo ty tu?" Jej hlas je až príliš sladký. V polohe, v akej som, sa dokážem spoľahnúť len na to, čo počujem, keďže som zatarasená drevom z oboch strán a predo mnou je iba stolička a okno.

,,Čo tu robíš ty? Dobre vieš, že tu nemáš byť. Máš byť s hosťami." Lucianov hlas je až príliš chladný. Viem si predstaviť, ako pohľadom do nej hádže nože. Aless si toho, pravdepodobne, vôbec nevšíma.

,,No-"

,,To je jedno, vypadni, hneď teraz." Ďalšia chladna odpoveď. Začínam si klásť otázku, ako sa dokázala Aless zamilovať do tak bezcitného a surového charakteru.

Že by bol iný s ňou? Iný pre ňu?

Neviem, prečo ma tá myšlienka tak bolí na srdci a prebúdza vo mne dávno zabudnuté zviera. Žiarlivosť.

,,Ale Kristián-" jeho meno povedala tak opatrne. Aless je nežná žena, je až komické ako dokázala skončiť s Lucianom.

,,Povedal som hneď!" I mňa jeho hrubosť prikovala na mieste pod stolom.

Každý logicky-zmýšľajúci človek by sa mu nevzpieral a jednoducho podrobil, šťastie, že ja si pri ňom moc na čistú hlavu nepotrpím. V jeho blízkosti, akoby sa mi celý svet pretočil naruby.

Tiché kroky dokazujú, že Aless opúšťa miestnosť. Ešte sa na chvíľu kroky zastavia, no ihneď nato sa otvoria dvere a jemné klopkanie opätkov sa stratí na semišovom povrchu koberca. Dnu sa okamžite nahrnú muži (ktorých som spoznala vďaka hlasom prekrývajúc sa jeden cez druhý).

Niekto si sadne i predo mňa. Zbadám silné nohy, predražené vyleštené topánky a potom tvár Luciana, ktorý sa tvári až moc vážne.

,,Sme všetci?" Ozve sa a oprie sa do sedadla. Ak by sa pozrel o trochu nižšie, dokázal by ma perfektne vidieť.

Hlasy mužov súhlasné prikývnu. Zaleje ma studený pot.

Pretože ako náhle sa pozriem späť na Lucianovu tvár, už nie je taká vážna. Tvári sa neutrálne. A pohľad upiera na mňa ako mu sedím pod stolom pri nohách na zemi.

No, dokelu...