Lucian

Quattro

„De Santis?" Zašepkala som.

„Sei spaventato?" [Máš strach?] Bol tak blízko. Jeho teplý dych mi pošteklil pokožku na tvári. Prudko som sa nadýchla, keď mi palcom zastrčil prameň vlasov za ucho. Vnímala som jeho blízkosť, každý jeden nádych, ktorý pri tom urobil. Jeho teplý prst, ako sa kĺže po línií mojich lícnych kostí, k brade, po perách. Zapozerala som sa do hnedej farby jeho očí. Bola som uväznená, nespúšťajúc zrak ma celú pohlcoval, vpíjala som sa do neho ako atrament do papiera. Nemala som silu ani chuť náš pohľad odtrhnúť, celý svet prestal existovať. Len on a ja. 

Niekto vtrhol dnu. Dvere sa rozrazili a nás to odtrhlo od tranzu, v ktorom sme sa obaja stratili. Akoby som si až vtedy uvedomila, čo sa stalo. Odstúpila som o krok dozadu, Luciano sa vystrel a jeho oči opäť zatemnila čierna opona a tvár zaliala tvrdá tvár so smrtiacim pokojom. Pred chvíľou som niečo cítila, niečo, čo ma k nemu priťahovalo, čo nás oba vytiahlo z reality a my sme sa tomu poddali. No teraz, teraz z neho necítim nič. Len pokoj a chlad a to mi naženie strach, ktorý sa mi chtiac nechtiac zaryje hlboko do kostí. Zatnem sánku a odvrátim pohľad, no stále vnímam vystrašené a zadychčané slová, ktoré odznejú v miestnosti:

„Capo, Dominico- Dominico De Santis, è morto! Qualcuno lo ha ucciso nel club. Abbiamo provato a trovare la persona, ma le telecamere sono rimaste spente per tutto il tempo. Non sappiamo come. " [Capo, Dominico-Dominico De Santis je mŕtvy. Niekto ho zabil v klubu. Snažili sme sa nájsť vraha, no kamery boli vypnuté. Nevieme, ako sa to stalo.]

Zalial ma studený pot. Miestnosťou sa ozvalo pár nadávok od mužov, no inak boli všetci ticho. Pár dievčat prestúpilo z nohy na nohu, no väčšina nemala tušenia, čo nám strážca práve oznámil. Jediné, čo som dokázala počuť bol môj vlastný vyplašený tlkot srdca.

Odhalia ma, odhalia ma, odhalia ma...

Aspoňže sa Leon postaral o kamerový systém, no to nič nemení na tom, že keď sa mi dostane do rúk, tak ho stiahnem z kože. Snažím sa upokojiť, nahováram si, že som nezanechala žiadne dôkazy ani stopy, ktorých by sa mohli chytiť. Nemôžu ma nijak vypátrať, som v absolútnom bezpečí.

Až na to, že nie som. Zabila som niekoho, kto spadá pod ochranu rodiny De Santis. Bol to hlúpy nápad, no musela som poslúchať rozkazy.

Musím sa odtiaľto dostať. Varovať otca o zrade Leonela. Upozorniť ho a pripraviť sa na Luciana. Ak čo najskôr nevypadnem, nielenže hrozí nebezpečenstvo mojej rodine, ale aj riskujem, že sa prezradím a skončím s hlavou od tela. Stále sa mi ťažko dýcha. Musím sa upokojiť, všetko dobre dopadne.

,,Čože? "Lucianov hlas bol len jemným šepotom vo vzduchu. Takmer ho nebolo počuť. Na rozdiel od vystrašeného strážcu, ktorému stekal pot po čele, bol pokojný. Pozeral sa do zeme, hypnotizoval koberec, na ktorom sme stáli. Odrazu mi napadlo, či si už v hlave nepredstavuje všemožné spôsoby, ako urobiť smrť čo najbolestivejšiu. Stavila by som sa, že má bujnú fantáziu. Pomaly zdvihol hlavu. Zatočila sa mi hlava, keď sa mi pozrel do očí.

Odhalil ma, odhalil ma, odhalil ma...

Vidí môj strach, vidí cezo mňa. Prišiel na to, zavrie ma niekde pod zemou, bude ma mučiť až kým sa sama nezabijem, nevpichnem si do očí tak hlboko, až ma to navždy uspí alebo ma nechá skočiť z malej budovy niekoľkokrát, až kým nebudem mŕtva, tak, ako to urobil s Marcusom Dellgeriom, keď sa ho pokúsil okradnúť o peniaze.

Zabije ma, zabije ma, zabije ma...

Neviem sa nadýchnuť, v ušiach mi hučí, krv v žilách mi stuhla a ja sa nedokážem očami pohnúť od tých jeho, prázdnych a čiernych ako samá noc. Vidím v nich svoju vystrašenú tvár a príde mi zle. Toto je môj koniec, pomyslím si.

„Dom-"

„Ja som ťa počul, stupido!" [Idiot] Vybuchol a prudko sa otočil. Z opaska za chrbtom vytiahol pištoľ, odistil ju, nabil a onedlho guľka preletela lebkou strážnika. Jeho bezvládne telo tvrdo padlo na zem a už viac sa nepohlo, nik z nás sa nepohol. Napriek rozzúreného hlasu, Lucian prejavoval navonok pokoj, ktorý sa zdal byť horší ako chaos, ktorý by som od neho radšej privítala. Pozeral sa na mŕtve telo bez jedinej štipky pocitu. Dýchal pokojne. Stále pištoľ nepustil k telu. Jemný dym z hlavne stále poletoval vo vzduchu, víril sa a strácal  v nekonečnom priestore. Ruky sa mi triasli, dievčatá začali plakať a trhať reťazami. Vybuchol chaos.

Niekto trhol a ja som sa musela pohnúť so skupinkou. Zbrane sa odistili, výkriky pokračovali. Zaznel výstrel. Potom ďalší. Niekto padol, dve telá, tri. Dievčatá, ktoré ostali nažive sa triasli. Tisli si ruky k ústam, tlačili sa jedna na druhú a nás ostatných ťahali so sebou. Vytvorili sme kôpku tiel. Sledovali mŕtve telá, ktoré už nevydali ani hláska.

,,Ticho!" Niekto vyštekol.

„Capo-"

„Stai. Zitto." [Buď. Ticho.] Pokojne povedal, vyzdvihol ruku do vzduchu a privrel oči. Zachytila som prudký nádych a hlboký výdych. Hlavu naklonil k stropu, a keď konečne hlesol, hlas mal chladný sťa ľad.

„Odveď ich preč. Mám teraz dôležitejšie veci na práci." Poslúchli povel bez ďalšieho slova.

Vedú nás chodbami späť k výťahu, ktorým sme sem prišli. Nemôžem si pomôcť, ale musím sa obzrieť ponad plece, na neho. No keď sa obzriem, už tam nie je. Dvere sa za mnou zavrú a mne výhľad zatieni veľké telo muža.

Otočím sa a poslušne kráčam s ostatnými. Neustále sa mi v hlave premieta pohľad na muža v čiernej košeli, so zbraňou v ruke a tak pokojnou tvárou, keď sa pozeral strážcovi do očí zatiaľ, čo vystrelil.

Viem, čo je to krutosť. Poznám následky slabosti, no z Luciana nevyšlo vôbec nič. Nič neprejavil.

I stále, po tých rokoch, ma smrti všetkých tých ľudí naháňajú v spánku. Nevyčítam ani neľutujem ich smrť (väčšinu z nich), no neviem sa ich zbaviť. Za celý čas môjho výcviku nedokážem nikoho zabiť tak, ako som dnes videla urobiť Luciana. Ja zabíjam, aby som prežila a udržala impérium, bojím sa pomyslieť na to, prečo zabíja Lucian De Santis.

༻✧༺

Nedali nás späť do ciel, v ktorých sme sa zobudili. Hodili nás do miestnosti obloženej čiernym kameňom a s malou lavičkou pri stene. Zamkli nás. Musela som niekoľko hodín počúvať ich plač a náreky. Za malým oknom pred niekoľkými minútami, možno hodinami, sa roztiahla prikrývka rannej oblohy. Ľahnem si do kúta na studenú dlážku. Ešte chvíľu sledujem dve dievčatá, ako pozorujú stenu pred sebou s bezduchým výrazom a potom sa poberiem k spánku, ako všetky ostatné v miestnosti.

Sny mi opäť strašia telá detí, ktorým som zobrala život v časoch, keď som musela našu rodinu opäť postaviť na nohy. Odrazu mi spánok neprichádza ako tak dobrý nápad a ja zvyšok času pretrvám s rozlepenými očami. Počujem plač a prosby detí, ktoré sa mi každou minútou vpíjajú viac a viac do hlavy. Zanedlho je to to jediné, na čo dokážem myslieť.