Lucian

Tre

Neviem, čo sa deje. V jednu chvíľu stojím nad mŕtvym telom Dominica De Santis a tú druhú som spútaná na neznámom mieste. Zobúdzam sa s bolesťou hlavy a pulzujúcim hnevom. LEON! Ten parchant ma zradil. Vie o tom otec? Určite nie. Ak by vedel o zrade Leona, neposielal by ho so mnou. Dal by ho zabiť. No to znamená, že Leon niečo chystá. Naše impérium, na ktorom som tak tvrdo drela, aby sme boli zas na pevných nohách, môže Leon chmatom ruky zničiť.

Rozhliadnem sa vôkol seba. Snažím sa nemyslieť na všetky možné spôsoby, ako by som mala zabiť Leona. Sedím na podlahe a hýbem sa. Pravdepodobne som v dodávke, pretože priestor je na rozmery auta priveľký. No zaujme ma niečo iné, keď sa mi pohľad rozjasní a ja nevidím rozmazane. Nie som tu sama.

Okolo stien sedia ženy. Všetky sme zviazané pri nohách a rukách, ktoré nám smerujú do lona. Zbadám aj tie tri, ktoré sa tak lepili na Dominica. Všetky sa trasú, posmrkávajú a sú špinavé. Majú strapaté vlasy, odreté kolená a všimnem si, že niektorým sa na bielych lícach objavuje červený otlačok ruky. Iné majú šaty vyhrnuté až k pásu a sedia len v nohavičkách, očividne ich to, ale nijak netrápi.

Snažím sa povoliť zovretie lana, v ktorom som, no je príliš utiahnuté a mne sa len zarezáva hlbšie do pokožky. Na stehne si necítim opasok a žiadny dotyk studenej zbrane. Ten idiot ma aj odzbrojil, čo je horšie, hrabal sa mi pri nohách blízko-

Auto prudko zastalo a niekoľko dievčat sa zosypalo na seba. Napočítala som nás sedem. Počujeme buchnutie dverí a potom ťažké kroky. Odhadujem to na štyroch ľudí. Pozerám sa na vôkol seba, kalkulujem naše šance na prežitie a snažím sa nájsť nejakú cestu von. No sme v dodávke. Po zemi je akurát tak špina a prach. Na stenách nič nie je a celkový priestor je prázdny. Nič pri sebe nemám, ostala mi len magnetická spona, ktorá mi je k ničomu.

Dvere sa otvoria. Začnú sa posúvať do strany ako opona a dnu sa nahrnie svetlo z pouličných lámp a mesiaca. Ešte stále je noc, čo znamená, že nie sme v inej krajine. Museli sme cestovať len chvíľu, takže sme stále vo Florencii.

Musím prižmúriť oči, pretože sedím hneď oproti dverám a všetko svetlo ma začne osvetľovať. Vidím dve postavy. Mužské.

Vstúpia do dodávky a začnú vyťahovať po dve dievčatá von. Počujem plač a náreky. Vzpierajú sa, kopú a škriabu, čo im spútané ruky a nohy dovolia. No skončia len prevesené cez ramená ako vrece zemiakov. Kurva.

Ak jeden chlap unesie dve ženské na ramene, moje šance na boj z blízka so zviazanými rukami a nohami sú nulové. Naviac neviem, kde to som. S kým mám tú česť. Koľko mužov sa môže skrývať v tieňoch len, aby nám dali chabú nádej na útok a dôvod k zabitiu alebo trestu.

Niekto ma strhne za ruku a ja som na nohách. Nevzpieram sa. Budem hrať poslušnú pokiaľ niekomu nevrazím dýku do chrbta. Odrazu som prevesená hore nohami a ja mám skvelý výhľad na zadok jednej z tých goríl.