Albatros - Nylien4
Je to krásny svet, pomyslel si albatros keď naň s roztiahnutými krídlami pozeral z výšky.
Šedé hory naťahovali svoje špice, studené more burácalo a kúsky zelených pláni tancovali vo vetre, v ktorom aj on sám plachtil. Celý život bol vietor jeho najbližším spoločníkom. Odkedy sa pred rokmi naučil ako sa ho krídlami správne dotýkať a lietať spolu s ním vzduchom, už si to nevedel predstaviť bez jeho spoločnosti. Bez jeho kriku a smiechu a nežných aj drsných štuchnutí, bez ich spolunažívania a lietania svetom vo dvojici. Tu hore nikdy nebol sám, vietor bol v nejakej podobe vždy s ním a hravo mu šuchoril pierka.
Ich druhu trval život dlhý čas. Všetko trvalo dlho. Aj priviesť na svet to jedno vzácne vajíčko a potom ho vychovať. Kedysi za to bol rád, pretože veci by mali plynúť pomaly, tak to bolo dobre. Mať čas, žiť v tých jednoduchých chvíľach každého dňa – ponoriť sa do príjemného vánku a len tak plachtiť, pokúšať more s blízkosťou krídel, usadiť sa medzi zelenými steblami a vnímať chladné lúče slnka. Veď svet sa tiež nikam neponáhľal. Lenže ľudia áno.
Kedysi boli jeho predkovia súčasťou ľudských legiend a spoločníkmi námorníkov. Lietali za ich loďami, robili im spoločnosť a inšpirovali ich na písanie svojich mýtov a poézie. Zvedavo sledovali tie dvojnohé tvory, čo sa občas objavili v blízkosti ich morí. Niekedy im ľudia kradli niečo z rýb, ale tiež často zbytky nechali za sebou a zostalo to pre jeho predkov bez námahy. Nezaberali toľko miesta a ak áno, tak vtedy to ešte tvory sveta tak veľmi necítili. Boli niečím, s čím vedeli spolunažívať a čo vedelo spolunažívať s nimi, súčasť tohto sveta, ich spoločníci.
Teraz sa už však svetom dlho šíril šepot, ktorý so sebou za nimi nosil vietor. A kým ohýbal steblá trávy alebo sa len obtieral o jeho pierka, počul jeho varovné slová. O tom, ako sa ľudia oddelili od zeme aj jej tvorov, ako sa stali svojimi vlastnými bohmi a všetko ohýbali pre svoje potreby. Ako mizli stromy a zem bola prázdnejšia, ako skončili existencie celých druhov, ako sa rozťahovali tak ďaleko, že pre nič a nikoho už nebolo miesto.
Počul ten šepot, no im tu ani teraz nerobili ľudia spoločnosť, v tomto krásnom ale nehostinnom prostredí, a tak chvíľu trvalo, kým slová vetra prestali byť slovami. Ich zem zostala tichá, ale vody boli odrazu plné sietí a hákov a chemikálií. Ani tí najväčší vodní titáni, ktorí by celé ľudské civilizácie dokázali zmiesť z povrchu jedným natiahnutým svojej ruky, sa nevyhli tomu, aby ich ľudia zaplnili svojimi vynálezmi a vyprázdnili tak ich telá od čohokoľvek, na čo mali chuť. Telá, čo kedysi vyzerali byť také nekonečné, že to vyzeralo byť nemožným. Nič už však pred ľuďmi nebolo v bezpečí. Aj samotné živly im už poslušne slúžili a všetko ticho mizlo a zomieralo.
Ale čo mali robiť? Zbaviť sa ich? Takej obrovskej existencie, toľkých rôznych jedincov? Veď aj oni boli súčasť tejto zeme, jej deťmi a ich bratmi a sestrami. A tak všetko len čakalo, že to niekedy skončí, že sa ľudia vrátia späť k súladu s nimi, aj keď ich to často stálo vlastné životy. Pomaly však museli akceptovať fakt, že sa to nestane a že ak chcú zachrániť seba a svoju matku, žiť ďalej ticho a v súlade im už nepomôže. Žiaden súlad už neexistoval.
A keď albatros posledné roky sledoval, ako sa jeho druh topí v sieťach, zomiera s neprirodzenými kúskami materiálu v sebe alebo od hladu padá k zemi, mal pocit, že sa ľuďom rozhodli veci neodpúšťať príliš neskoro.
Nechal sa aj teraz niesť vetrom, keď sledoval krajinu, ktorá vyzerala nedotknutá. Vedel, aké hrozby už skrývajú jeho milované vody, ale odtiaľto z výšky ich nedalo vidno. Zabudol na chvíľu na všetky útrapy aj šepkanie vetra o prichádzajúcom konci. Len sledoval šedé hory a nekonečný oceán a zelené trávy a myslel na to, aký je svet krásny a ako odtiaľto nič z toho nevidí a možno je to len zlý sen.
