Poslední nádech - Černáslunečnice7
Běží temným lesem,
srdce mu zběsile tepe,
vojáci ho sledují druhým dnem,
dohonit ho je tak snadné.
Les je rozlehlé království,
dech mu v plicích pomalu dochází.
Slib své milé složil,
staví se na vratké nohy,
aby ji ještě naposledy spatřil.
Dívku jako poupě rozkvétající,
spanilou jak bílé lilie,
než uschne jako růže,
bez vody a lásky,
po které touží.
Marně vsadil život všanc,
smrt své kostky dávno hodila,
když tu temnou noc,
vběhl do hlubokého lesa.
Překrásná panna na něho čekala,
jezero slz vyplakala,
pro něho byla prednostnější hazardní hra.
Poslední nádech,
hřejivý úsměv,
drahocenou šanci promarnil,
když bez boje padl,
karmínovou krví zem zatřísnil.
Smrtka ho do svých sítí lapila,
jeho duši jako jednohubku pozřela,
do své sbírky neštasrníků přidala,
když moudrým hlasem pravila:
,,Smrtelníci nepoučitelní,
svého života si neváží.
Kostky se stařenou v kápi rádi hrají,
pokouší své štěstí,
dokud neprohrají vlastní duši.
Poslední nádech promarní,
zbabělým útěkem před agónií bolesti."
Bodové hodnocení k tomuto příběhu sem.
Posledný nádych - Nylien4
Posledný výdych patril Smrti. Ale posledný nádych patril jej.
Vždy, keď prišiel ten čas, obe sa objavili po stranách zomierajúceho. Zjavovali sa na rôznych miestach - posteľ, tvrdá ulica, rozbité auto, náručie blízkeho alebo trosky domu. Smrť tam stála s lampášikom, do ktorého vždy uzavrela posledný výdych aj dušu, ktorá vyšla spolu s ním. Ona tam stála s ušitými spomienkami. To bolo jej úlohou pri poslednom nádychu človeka – zošiť dokopy všetky tie spomienky zo života, ktorými mu prekryje oči a nechá ho v tom krátkom čase medzi nádychom a výdychom znovu ich prežiť.
Čas pre ňu a smrť plynul úplne inak ako pre ľudí. Keď sa zjavila pri zomierajúcom, čo sa práve poslednýkrát nadýchol a tým ju privolal, mala niekoľko dní na to, aby si so sebou odniesla všetky jeho spomienky domov a niečo z nich ušila. Niekedy to bol príjemný zážitok. Spravila si bylinkový čaj a pri jeho vôni prechádzala postupne všetkými zážitkami z niekoho plného života. Inokedy nechala čaj vychladnúť a namiesto toho si utierala slzy, keď sledovala jednu zlú spomienku za druhou a snažila sa vo všetkej tej tragédii nájsť niečo pekné, čo by tam mohla prišiť. A iní, tých ktorých obdivovala najviac, boli niečo medzitým – ich život bol smutný a ťažký a predsa keď sledovala ich spomienky, nachádzala veľa pekného. Pretože si o to viac vážili každú maličkosť a na každú sa plne sústredili. A ona im s radosťou ušila pokrývku na oči zo všetkých tých čarovných maličkostí čo prebili aj veľké životné traumy a nechala ich naposledy vidieť práve to a vyčarovala posledný úsmev na ich tvári.
Najhorší ale boli tí, ktorí morálne hlboko klesli. Manipulátori, zločinci, vrahovia. Vtedy jej šitie išlo len ťažko. Z čoho im mala ušiť spomienky? Z toho ako okrádali, vraždili, viedli ľudí do záhuby? A tí, ktorí z toho ani pri smrti necítili žiadnu ľútosť, práve naopak, boli tieto ich spomienky pretkané potešením... na to často nemala žalúdok, aby ich nechala tešiť sa z toho. Avšak bola to jej práca a tak musela vlastné pocity často prehltnúť a šiť to, čo šiť musela. Mala však aspoň trochu vlastného slova v tom, aby tam prihodila niečo, čo uznala za vhodné ona. A vtedy občas pridala aj spomienky ich obetí. Ich pohľad na život a situáciu a dúfala, že keď títo prehnití zomierajúci uvidia kúsok toho, aspoň pri smrti im to príde ľúto. Potom možno keď Smrť samotná uzná za vhodné dušu vložiť z lampášika do nového tela, bude z nich lepší človek. Aj keď si ľudia nikdy minulé životy nepamätali, ale niečo z nich občas zostávalo v ich podvedomí a toto bol jej malý príspevok tomu, aby sa z nich znovu nestali monštrá.
