Boží hriech - Nylien4 Danees
Sedem smrteľných hriechov sedelo v honosnom sídle Chamtivosti. Bola to už stará pani, ktorá však stále vyzerala veľmi dobre a za svoj život stihla nahromadiť hory bohatstva. Často nie veľmi morálne vhodnými spôsobmi, ale to ich netrápilo. Teraz im nalievala dobre voňajúci čaj do zlatých šálok.
„Stále si myslí, že je lepšia ako my," odfrkla si Závisť na niekoho adresu a zastrčila za ucho dlhé pramene vlasov. „Len preto, že sa ľudia stále oháňajú tým, aká je úžasná a Boh za ňou stojí ešte neznamená, že je niečo viac. Správne by k nám mala patriť tiež. A dala by som ju rovno na vrch zoznamu."
Lenivosť nepovedala nič. Nestálo jej to ani za vydanie zvuku na súhlas. Bola natiahnutá cez jednu z pohoviek a spokojne driemala. Bolo mladá a štíhla a vlastne aj celkom pekná, ale nič sa jej nechcelo a do ničoho sa nezapájala a tak väčšinou ani na nič nebola. Volali ju na svoje stretnutia viac-menej už len z princípu.
Obžerstvo na tom nebolo lepšie, pretože väčšinu času mal tento malý tlstý mužíček ústa plné, a tak nemal čas rozprávať. Ani on sa veľmi nehýbal. Na rozdiel od Lenivosti to však nebolo preto, že by sa mu nechcelo, ale preto, že už bol taký objemný, že sa to nedalo. „V jej mene sa usporadúvajú dobré hostiny," podarilo sa mu tentoraz zapojiť, pričom vyprskol niečo zo svojho sústa do okolia a hneď to aj pozbieral a vrátil naspäť do úst.
„Môžeš sa už konečne naučiť aspoň žrať normálne?!" vybehol naňho Hnev, keď sa postavil a odsadol si ďalej, aby k nemu ďalší objem z niekoho úst nedoletel. Bol to starší muž s dlhšími tmavými vlasmi aj tmavou pleťou. Jeho oči boli čierne a často vyzerali hrozivo. Veľmi často, pretože stačilo málo na to, aby ho niečo vytočilo a okolie si to často odnieslo.
Obžerstvo sa trochu prikrčil a pokúsil sa jesť o niečo civilizovanejšie. Za to Smilstvo, ktorý bol tiež muž, a veľmi atraktívny, odsledoval presun Hnevu aj so zvodným úsmevom a komentárom: „Pristane ti to, keď sa hneváš." Vzápätí sa tiež musel uhnúť letiacemu poháru, ale ani to nevyzeralo, že ho úplne odradilo od toho, aby si Hnev premeriaval ďalej.
„Závisť má pravdu," pridala sa Pýcha. Tie dve si vždy chvíľu vychádzali ako najlepšie kamošky a potom boli zase inú chvíľu úhlavné nepriateľky. Vyzeralo to, že momentálne sa zdržovali v hraniciach toho prvého. „Neviem, prečo je taká ospevovaná a my takí zatracovaní, keď v jej mene sa páchali aj páchajú ďaleko horšie zverstvá než v akomkoľvek z tých našich."
„Hovoríme o Viere?" podarilo sa zo seba vydolovať Lenivosti.
„Nie, o tej sme hovorili včera. Aj pri nej to platí. Všetko im je prepáčené, všetci ich milujú," poslednú vetu Závisť precedila pomedzi zuby a namiesto šálky čaju do rúk vzala čašu s vínom. Odpila si a až potom upresnila, s hlasom plným nenávisti: „Teraz hovoríme o Láske."
„Nie len že sa v jej mene páchajú horšie zverstvá, ale často aj naše hriechy pochádzajú od nej," naviazal na rozhovor Hnev, keď sa znovu začal sústrediť. Nezabúdal pri tom však aj tak stále hádzať nepeknými pohľadmi po Obžerstve. „Koľko závisti a hnevu spôsobila? Koľkokrát ľudia so zlomenými srdcami upadli do obžerstva, do lenivosti, do smilstva, aby sa zahojili? A aj tak budú všetci pozerať na nás, akoby to všetko nepochádzalo od nej. Fakt ma to serie."
„A ešte lepšie... na rozdiel od nás ovplyvňuje snáď každého," pridala Pýcha a pohoršene pokrútila hlavou, takže sa jej krátke vlasy obtreli o líca. Nosík mala maličký a trochu zdvihnutý hore. Aj teraz vynikol, keď nadvihla bradu. „Každému vojde nejakým spôsobom a v nejakej podobe do života a zanecháva za sebou ďaleko viac zlého než dobrého. Ženie nám ľudí rovno do náruče, ale my sme tí zlí, keď ich prijmeme. A ona sa tam niekde v diaľke načahuje za ďalším srdcom, ktoré prepichne v tých ostrých nechtoch."
„Tie nechty vyzerajú vážne dobre," povzdychla si Závisť sama pre seba, než trochu pokrútila hlavou a vrátila pozornosť k rozhovoru. „A počúvať to, ako ju všetci stále ospevujú je na zabitie. Každý ju hľadá, pre každého je to najlepšie čo existuje. A Boh sa na ten svoj hlúpy hriech, čo vypustil do sveta a pobláznil ľudí, len milo usmieva a tvári sa, aká je Láska úžasná vec. On dobre vie."
„Vždy to tak bolo," pridala sa Chamtivosť, upíjajúc z čaju. „Nás stvoril Diabol, ich stvoril Boh. Sú to jeho hriechy, preto ich má rád, preto sa tvári, že sú niečo lepšie ako my, nech po sebe nechajú akúkoľvek spúšť. Pretekajú sa, kto cez ne uloví viac duší. Takže čím viac ľudí nám naženú do náruče, tým lepšie."
„Aj tak ma to serie, keď ľudia nevidia, že sú rovnaké ako my," pridal svoje Hnev.
„Láska," vypľula zo seba Pýcha, „veď raz prídu na to, čo to je za mrchu."
