Dokonalé prebudenie - Nylien4 Danees
Vždy si dala záležať na dokonalých veciach. Dokonalé šaty, dokonalý dom, dokonalý manžel, dokonalé deti, dokonalý život. No obzvlášť dôležitý bol začiatok dňa, na ktorom stál celý jeho zvyšok, a preto jej prebudenie muselo byť tiež dokonalé. Vždy.
A tak už od čias, kedy bolo jej telo v plnom rozkvete a jej dušou sa začal šíriť sladký pach hniloby, sa tomu muselo všetko a všetci prispôsobiť.
Slúžky v ich rodinnej vile sa vtedy postarali o každú maličkosť. Zobúdzala sa v dokonale pohodlnej posteli, do dokonalej čistoty a vône a čakali ju dokonalé raňajky. Na stole vždy stála dokonalá kytica čerstvých kvetov a nejaký malý darček, šperk alebo kus oblečenia, čo jej dokonale sadol. Vždy sa usmiala a začala deň dokonale naladená. Nič nemohlo pokaziť jej dokonalé prebudenia.
*****
Nič, až na jedného z poskokov. Osirotený chlapec, ktorý pracoval na ich obrovskej záhrade, mal do vnútra domu rovnako ako niekoľko iných vstup zakázaný. Nikto nechcel byť v prítomnosti jeho ufúľaných chodidiel a nízkeho pôvodu.
Ani to však nezabránilo jeho detskej zvedavosti, aby tam občas potajomky nezašiel. S otvorenými ústami hľadel na všetko to bohatstvo a luxus a jeho malá hlávka nedokázala spracovať, ako to všetko môže existovať. Ako to, že sú ľudia ako on, čo žijú v búdke na náradie na dvore a potom niekto vlastní toto všetko? A nie len toto všetko, všetky tie veci a majetky, ale dokonca vlastní aj ľudí? Sú to snáď bohovia? Vtedy mu tak prišli.
A to mladé dievča, anjelsky krásne, ktoré vždy videl iba z diaľky, ako jej v okne češú vlasy alebo obliekajú šaty, to bolo to najkrajšie, na čom jeho oči spočinuli. Ani tie zlaté a lesklé veci sa jej nevyrovnali, ani tie nádherné kvety v záhrade, o ktorú sa nevidený staral.
Roky ju sledoval – alebo aspoň to, čo z nej mohol zahliadnuť. Siluetu, kúsok chrbta, záblesk lesklých vlasov. Poznal tajné cesty v dome, cez ktoré sa vedel dostať dovnútra a občas sa mu cez nejakú medzeru v dverách podarilo zahliadnuť ju viac zblízka. Dokonalú tvár, dokonalé modré oči, dokonalé plné pery. Všetko na nej aj okolo nej bolo dokonalé a on sa s o to väčším zapálením staral o záhradu, aby aj tú pre ňu spravil čo najdokonalejšou.
A potom s radosťou videl, vždy skrytý niekde v bludiskách stromov a kvetov, ako ju tešia tie prekrásne kvety v záhrade. To on mal na starosti jej ranné kytice kvetov, a celé dni pri práci vymýšľal tie najlepšie kombinácie. Až jedného dňa, keď bol ešte stále veľmi mladý a naivne zasnený, ale tiež dostatočne odvážny, rozhodol sa, že jej tú najkrajšiu, najdokonalejšiu kyticu, akú kedy spravil, prinesie osobne. Že keď má tak rada jeho kvety, možno bude mať rada aj jeho.
Prešiel cez svoje tajné cestičky za svitania dovnútra a s chvejúcimi sa rukami zvieral zbierku tých najdokonalejších kvetov, aké sa mu podarilo vypestovať. Umyl sa, navoňal, zakryl ufúľané chodidlá najmenej ošúchanými topánkami aké mal a obliekol si oblečenie s čo najmenej záplatami. A keď prišiel čas, kedy zvyčajne vstávala a slúžky odišli z jej izby, čo pripravili na jej ranné prebudenie, a s panikou išli hľadať toho záhradníka, čo mal na starosti jej kytice a nedodal tú dnešnú, tak vošiel po nich potichu dovnútra on sám aj s chýbajúcou kyticou.
*****
Keď sa prebudila, usmiala sa ako vždy. Zacítila na tvári teplé lúče a pod sebou pohodlnú posteľ, videla na stolíku dokonalé raňajky a vedela, že to bude ďalšie dokonalé prebudenie. Iba... že by nie.
Zamračila sa, keď nezacítila vôňu čerstvých kvetov a čo viac! Ani jej kytica nikde nebola. Pobúrená vstala z postele, rozhodnutá spraviť so slúžkami krik. No odrazu stála tvárou v tvár nezvanému hosťovi. V starom oblečení, v ošúchaných topánkach stál v jej dokonalej izbe tento špinavý chlapec, z ktorého aj na diaľku smrdel jeho nízky pôvod. Spustila krik, a keď pribehli slúžky, dala ho odniesť na záhradu. S plačom prišla za otcom, traumatizovaná z tak veľkého narušenia jej dokonalého prebudenia aj z cudzinca vo svojej izbe. A nahnevaný otec spravil to, čo sa patrilo – chlapca surovo zbil s remeňom a vyhodil späť na ulicu. Z domu odchádzal krvavý s kľukatou ranou cez oko, ktoré bolo nenávratne poškodené. To za to, že pozeral tam, kam nemal, poučili ho.
Boli to už roky, a jej dokonalé prebudenia odvtedy plynuli bez komplikácii. Už mala vlastné sídlo a vlastnú rodinu a vlastných sluhov. A všetko bolo stále rovnako dokonalé. Aj jej prebudenia a ona sa vždy spokojne usmiala.
Jedného rána sa však prebudila a jej posteľ nebola pohodlná. Bola tvrdá a studená. Žiadna vôňa sa nešírila vzduchom, len zatuchnutý pach. A keď otvorila oči, nečakali ju ranné lúče, len temnota, záhradnícke nástroje na stene a končatiny priviazané ku stolu.
„Dokonalé prebudenie, že áno?" Usmial sa na ňu muž s kľukatou jazvou cez oko, držiac remeň v mozoľnatých rukách.
Tentoraz sa neusmiala. Kričala.
