Dôvod, prečo sa smiať - Nylien4 Danees
Maľovanie bolo jej život. Odmalička behala po dome so štetcami v ruke, prsty aj tvár špinavé od farieb. Sprevádzalo ju celým životom, viazalo sa ku každej spomienke a väčšina z nich bola pomocou neho aj zaznamenaná. Fotografie okamihy nezachytávali dostatočne, pretože tam chýbali tie pocity a tá atmosféra danej chvíle, ale so štetcom a farbami to vedela vždy zachytiť. Maľovanie jej dodávalo zmysel, keď ho stratila. Bolo jej dôvodom snažiť sa, bolo dôvodom, prečo videla krásu v tomto svete. Bolo jej dôvodom na smiech aj plač, bolo jej dôvodom na všetko a bolo za všetkým. Nevedela si bez neho predstaviť život.
A tak keď prišla o zrak, jej svet sa zrútil, všetko šťastie stratila a už sa viac nedokázala smiať.
Oči boli tak dôležité. Potrebovala vidieť ľudí, vidieť krajinu, vidieť tento svet a bytosti v ňom na to, aby ich mohla maľovať. Na to, aby dokázala vidieť niečo pekné cez všetko to zlo, čo vládlo. Teraz nemala možnosť už ani na to. Už nikdy sa nemohla stratiť v pohľade na západ slnka, na široké lúky, na naháňajúce sa šteniatka. Nemohla pozerať ako má človek, ktorého ľúbi, úsmev na tvári alebo ako spí. Všetko zmizlo. Zostala len tma.
Nevedela ako má pokračovať ďalej. Nedokázala sa zabiť, kvôli svojej rodine, priateľom a partnerovi, ale nedokázala ani žiť. Išla životom ďalej len kvôli nim a niekedy pochybovala, koľko to takto vôbec vydrží. Tak často mala pocit, že len zabudla otvoriť oči a že keď zdvihne viečka, zase za nimi bude čakať celý svet. Hlavne ráno, pri zobudení, sa jej to stávalo často. O to zdrvujúcejšie bolo znovu a znovu zisťovať, že o túto možnosť naozaj prišla. Že to nebol žiaden zlý sen, z ktorého sa dá zobudiť a otvoriť oči. Tma bola jej stálou spoločníčkou a nikam sa nechystala.
Jej prstom chýbalo držanie štetca a tak to niekedy skúšala. Lenže nevidela na farby a tak nevedela, aké si má dať na paletu. Nevidela na plátno a síce za tie roky mala odhad, ale aj tak vedela, že sú jej maľby len chaos, kedy často namaľovala jednu vec cez druhú, pretože si to nemohla skontrolovať. Končilo to len frustrovaným hádzaním vecí po dome a neporiadkom, ktorý nevidela, tak ho upratoval niekto za ňu. Hnevalo ju aj to. Že je len záťažou a že to bremeno núti iných niesť spolu s ňou.
Prišiel deň, kedy sa rozhodla, že odísť z tohto sveta je najlepšia možnosť. Pre ňu aj pre jej okolie. Bola odhodlaná to večer spraviť, už mala svoj plán. Absolvovala poslednú návštevu rodičov, ktorí práve mali šteniatka a ju len o to viac hnevalo, že nevidí, na čom sa všetci smejú a čo tam vyvádzajú. Len ju to utvrdilo v tom, že tento svet už nie je pre ňu, že tu nemá miesto.
Až do momentu, ako jej jedno zo šteniatok vyskočilo do lona. Zo zvyku ho hladkala a po chvíli sa naň začala sústrediť, aby sa upokojila a nabrala odvahu. A namiesto toho prišla na to, o koľko viac teraz jej ruky šteniatko cítia a vnímajú. O koľko hlasnejšie počuje jeho pokojné dýchanie. A čo viac, nevidela ho vlastnými očami, no jej vnútro si vytvorilo vlastný obraz podľa vnemov, čo dostalo. A ten jej stačil. Nezáležalo na tom, či bol skutočný, podstatný bol ten pocit. A práve ten pocit z neho bolo to, čo videla.
Odrazu si uvedomila, že je toho schopná - schopná vidieť. Aj keď počúvala hlasy rodičov a cítila ruku priateľa a jeho teplo. U nich vedela ako vyzerajú, nebolo to ťažké. A napriek tomu sa ich obrazy, čo si predstavovala, trochu zmenili. Ku krajšiemu, ku hrejivejšiemu. K niečomu, čo pre ňu viac odrážalo ich duše. Tak, ako ľudské telo niekedy nebolo schopné.
Prišlo jej to ako s tými fotografiami. Zachytili veci jednoducho tak ako boli, zatiaľ čo jej štetec ich nezachytil presne, často to všetko vyzeralo inak ako naozaj, ale zachytil všetky pocity a atmosféru a to bolo oveľa podstatnejšie. Zachytávala ním „podstatu" okamihu a rovnako tak teraz dokázala vidieť podstatu vecí a ľudí, cez pocity a cez atmosféru aká okolo nich bola.
Ten večer nesiahla na svoj život. Siahla znovu po štetci. Farby už mala označené, mohla cítiť ktorá je ktorá, a pustila sa do maľovania. A nemaľovala podľa toho, čo videla očami - to už nepotrebovala. Maľovala niečo oveľa viac, oveľa hlbšie. Maľovala to, čo videla dušou, pretože tá bola teraz jej zrakom.
A tak jej maľby zachytávali svet vo farbách a tvaroch, ktoré nie vždy existovali. Zachytávali ľudí v podobách, ktoré neboli skutočné. A nútili ostatných na chvíľu zabudnúť na svoj obyčajný zrak a vedieť sa pozrieť na veci aj človeka vedľa seba trochu inak. Trochu hlbšie.
Jej už oči nechýbali. Videla teraz svet lepšie a bola s ním prepojená oveľa hlbšie. Mala svoje maľovanie, svoj zmysel aj svoj dôvod na smiech, ktorý znovu znel v jej živote.
