Silák – havran2
Kdysi dávno na Vyšehradě pobývala krásná a moudrá kněžna Libuše. Ujala se vlády nad krajinou, co zemřel její otec Krok. Přesto na svém hradě nikdy nebývala příliš sama, protože ji často navštěvovaly sestry Teta a Kazi. Zrovna na hrad přijela druhá z nich.
Tou dobou ale zemi sužoval velký kanec napáchavší už mezitím spoustu škod – ničil sedlákům úrodu, napadal pocestné, ... Naštěstí se v dáli objevil mládenec, který si se škodnou hravě poradil – jmenoval se Bivoj.
Když sestry uslyšely z nedaleká hlasitý ryk, vyšly z hradu. A hle, uviděly mladého lovce, kterak šel k nim se silným divokým prasetem, ještě živým, přehozeným přes záda.
Statný hrdina pozdravil Libuši i jejího sourozence, načež pravil: „Přinesl jsem sem to škodné zvíře. Chceš-li, nechť zhyne před tvýma očima!" Vladařka kývla, že ano. Bivoj tedy neváhal ani chviličku, prudce mrštil lapenou zvěří o zem, hned nato ji probodl oštěpem.
Libuše hrdinu za odměnu obdařila prošívaným ozdobným pásem, poté jej pozvala na svůj hrad a nechala na jeho počest vystrojit velkou hostinu. Mladík se však nazítří chystal se vrátit k sobě domů, v ten samý den odjížděla i Libušina sestra. Opustili pak Vyšehrad spolu, Kazi se do Bivoje záhy zamilovala a vzala si ho za muže.
Bodové hodnocení k tomuto příběhu sem.
Silák - Nylien4
Démoni mali rôzne schopnosti. Niektorí hýbali s predmetmi, iní dokázali aj posadnúť človeka. Silák patril medzi tých, čo dokázali plne prebrať kontrolu nad dušou, ale tým si svoje meno nezaslúžil. Zaslúžil si ho svojou schopnosťou telekinézie, ktorá bola tak obrovská, že dokázal hádzať celými kamiónmi. Medzi démonmi toľko sily nemalo obdoby.
Vedenie démonov ho preto nie len zakomponovalo do ich plánu na ovládnutie ľudstva, ale zohrával v ňom jednu z hlavných úloh. Tou bola posadnúť slávnu ženskú celebritu, ktorá mala značný vplyv na ľudí a veľmi jej dôverovali, takže mohli pomocou hromadných stretnutí s fanúšikmi tvoriť svoju armádu. A potom cez to päťdesiatkilové dievča ničiť celé mestá.
A tak sa stalo. Malo to byť ľahké a aj bolo, ale Silák si veľmi rýchlo uvedomil... že to bolo až podozrivé. Stál odrazu v ženskom tele uprostred sídla a v zrkadle videl ako sa jeho pekná tvár mračí, keď premýšľal, prečo žena nekládla žiaden odpor. Vždy bol aspoň nejaký. Namiesto toho cítil... úľavu? No akonáhle do tela aj mysle plne zapadol, odrazu tento pocit prebili tie silnejšie a veľmi rýchlo pochopil.
Zavalilo ho obrovské množstvo temnoty, ktorá prekvapila aj jeho ako démona. Nebola to temnota v zmysle zlých skutkov, morálneho úpadku a podobných vecí... bola to depresia, únava, prázdnota života, nezmysel existencie. U každého človeka tieto pocity niekde boli, niekedy výraznejšie a niekedy potlačené v úzadí, no to, čo ho zavalilo teraz, ho takmer zhodilo z nôh.
„Ďakujem za pomoc. Budem rada, ak to ponesie niekto iný," počul ako sa mu ozvalo v hlave a prekvapilo ho, že žena si zvládla ponechať svoje vedomie. Nemusel sa jej ani pýtať, čo si má poniesť – cítil to ako horu na svojich pleciach, ako Atlas keď držal samotnú zem. Všetku tú negativitu a hlbokú depresiu, ktorá sa ho držala ako kliešť. O toľko radšej by bol, keby mu radšej na chrbát položia kamión. Ten by vedel odhodiť, na to bol silný dostatočne. Ale na toto... to bolo iné.
A tak Silák pochopil, aké ťažké je existovať s takouto depresiou. Mal svoju úlohu a poslanie na tvorenie armády a pritom jeho najväčším úspechom bolo vôbec vstať z postele. Každodenné fungovanie bolo odrazu tá najťažšia vec, akú si kedy zažil. Žena tam niekde v pozadí stále bola a sledovala ho a on cítil tú nepatrnú zmenu v nej – keď sledovala jeho ako s tým bojuje, dokázala sa od toho trochu odosobniť a cítiť sa lepšie.
